"Sadkaj si ty." "Nie ty." "Nie, nie ty si sadkaj".
Na miesto si sadá starší pán, ktorý je s nimi? To sa mi akosi nepodarilo zistiť.
Tyká ma, že vstanem, keď vtom začnú.
"To je dnešná mládež! Nikoho si neváži. Neuvoľní miesto staršiemu."
Pozrel som sa na ne. Tváre po botulotoxíne, krikľavo nafarbené nechty. Jedna z nich, keď zdvihla ruku jej kabátik a tričko nestačilo zakryť jej "pôvabný" bôčik.
Vravím si tak to teda nie a ostávam sedieť.
Tri vysoké fistuly pokračovali:
"Minule musel až pán vodič vyhlásiť do mikrofónu, že majú uvoľniť miesto. Veru mali, by hlásiť, že sme nastúpili..."
"To je tou výchovou. Rodičia sa o nich nestarajú. V škole ich nič nenaučia." "Ak vôbec chodia do školy." Potom zostávajú doma na podpore." Veru len sa flákajú, drogujú. Čo len z nich bude?" "Vrahovia a delikventi..."
Hlavou mi lieta, či sa mám ozvať. Víťazi nakoniec, že by to bolo zbytočné. Čo by pre nich znamenalo, že som lekár a v noci som zachraňoval a staral sa o novorodeniatka.
Tri sudičky nadomnou.
"Hanka, veď ho vyhoď." "Nie nie ja to neviem urobiť. Ja radšej vydržím, mi pritom stúpa tlak ako sa rozčuľujem." "Ale, čo tvoje nohy?" "Veď jemu sa to vráti. Jemu sa to stokrát vypomstí."
Budějovická. Vystupujem. Chcem hodiť na tety ľútostivý pohľad, ale dav ľudí ma skoro prevalcoval, ako sa snažil dostať k tomu miestu a ja som skoro nevystúpil.
Na tvári mi pohrával úsmev a v hlave mi doznievalo: "Čo len zomňa bude..."
