Muzikál Galileo, muzikál plný hviezd. Tak akosi to aj bolo...Petr Muk, Sabina Laurinová, atď...
Odhliadnúc od toho, že spev bol dobrý, sa mi tie muzikály zdajú na jedno kopyto, takže som sa chvíľami nudil.
Príbeh bol jasný. Začal upálením Bruniho pre jeho kacírske myšlienky. Vzostup Galilea pod ochrannou rukou pápeža. Jeho vynálezy, diela, osobný život...
Hlavnou líniou však bola cirkev. Galileo ako zástanca kopernikovského heliocentrizmu, bol postavený pred inkvizičný súd. Fakt je, že to bolo v dobe, kedy už nebol mládencom. Ku koncu tohto súdu mal 69 rokov. Možno to bolo práve to, čo ho zlomilo a priznal svoju vinu. Dostal doživotné väzenie, ktoré si odpykával v domácom prostredí, ale nebola to aj tak žiadna slasť.
Výrok "A predsa sa točí " určite nezaznela na súde. To by zamenalo jeho istú smrť. Tak opustený a so samozradou umiera.
Takto končí jeden z príbehov ľudskej hlúposti. Cirkev rehabilitovala Galilea až v roku 1992.
Opona padla. Nasledoval mohutný potlesk. Herci sa vrátili na pódium. Klaňajú sa. Vtom si Petr Muk alias Galileo kľaká, aby mohol niekomu v prvom rade podať ruku. Sedia tam dve rehoľné sestry.
Príbeh, ktorý sa môže zdať proticirkevný, dostáva vďaka tomuto momentu iný rozmer. Hlavou mi preblesknú všetky tie vety typu: " Čo tá cirkev napáchala v minulosti" "Koľko ľudí zabila pre ich názory!" "Cirkev bola taká a taká, robila toto a toto..."
A v tej prvom rade sedia jej dve predstaviteľky. Ani jedna z nich nemôže za to, čo sa stalo v minulosti. Vedia, že to nebolo správne. Ich obviňovanie je nezmyselné. Nikam nevedie. Plodí len nenávisť.
To neplatí len pre cirkev. Keď som študoval v Nemecku, jedna moja kamarátka na skúške použila slovo Fuhrer. Povedala: "Vodca tejto skupiny... " Profesor ju za to skoro vyhodil zo skúšky. Aj keď dnešná mladá generácia Nemcov má pramálo spoločné s vojnou, predsa nad nimi visí jej tieň.
Minulosť máme poznať, poučiť sa z nej, ale nežiť ju...
