Sedím v tatranskej električke, ktorá reže zákruty z Popradu. Vedľa mňa sedia mladé baby asi tak 13 ročné.
"Na Štrské pleso to máš ďaleko."
"Áno, ale byt v Pod lesom máme malý."
"Fakt? Sa mi nezdalo..."
"Ale budeme staviať dom na Sibíri."
"Fíha! A kde tam?"
"Na tom dvore pred materskou škôlkou."
"A bude veľký, že?"
"No jasné!"
Nič zvláštne na tomto rozhovore by nebolo, keby sa to netýkalo Národného parku. Ako je to možné? Roky sa tu nesmelo stavať. Zrazu spadla akási zábrana a akoby sa roztrhla priehrada. Staveniská zaplavili Tatry.
Som tatranec celým svojím ja a je mi to ľúto. Chodím a rozprávam sa s Tatrancami a všetci majú slzy v očiach. Vysmejte ma, ak chcete, vysmejte nás, ak chcete, ale pravda je taká, že Tatry sa rútia kamsi...a neviem či to chcem vedieť kam. Keby tá víchrica nezobrala, len tie stromy, ale aj celé Tatry, aspoň by to prebolelo všetko na jedenkrát.
Hlavne, že si developeri myslia, že sa nič zlé nedeje... Svet má strach o Tatry