V Angole usporiadali takúto alternatívu súťaže krásy.
Predstavil som si černošku v plavkách so šerpou, ako máva rukami, aby si usušila slzy v očiach a prvé, čo by povedala by bolo, že si praje svetový mier.
Žijeme v období, v ktorom môžeme byť šťastní. Vojna je nám blízka, alebo skôr vzdialená len zo správ, filmov, kníh, fotiek... Generácia, ktorá je tu s nami a ešte si môže pamätať na vojnu je vykúpená buď to spomienkovým optimizmom, alebo je minulosť natoľko bolestivá, že je v pamäti úplne potlačená. Bežný človek z pohodlia svojho domova niežeby bol necitlivý, ale obrazy, ktoré vidí denne v správach vnímá ako z nejakej inej reality. Realita, ktorá je nehmotná. Pocity, ktoré sú len opísateľné, neprežité.
Čo by ste si predstavili pod Miss odtrhnutá noha? alebo Miss znásilnená vojakom, alebo Miss vyvraždili mi deti.
Ako by asi vyzerala taká súťaž. Dievčatá-ženy ladných kriviek by sa za zvukov africkej hudby ladne prechádzali po móle. Skackali by na jednej nohe. Pomáhali by si barličkami. Nezabudnime, že by museli byť v bikinách. Takže by sme mali možnosť vidieť jasné detaily ich jaziev. Nasledovali by jednotlivé kolá v nočnej róbe a pod. A samozrejme by nechýbal voľný program. Tanec, smiech, potlesk, blýskanie fotoaparátov.
Podľa čoho by sa hodnotili finalistky?
Akokoľvek ironicky a úchylne to znie pozrite si túto stránku...
http://www.miss-landmine.org/misslandmine_candidates.html
Toto sú kandidátky. Z ich mladých tvárí vyžaruje naozajstná radosť zo života a aj z toho, čo robia. Keď si prečítate ich profily nie je na nich nič optimistické. Život sa s nimi kruto zahral. A predsa žiaria. Možno viac ako milióny ľudí, ktorí žijú šťastné životy na oboch nohách vo svete zmietanom v mieri...
