Celý deň sme bojovali. Súper bol však silnejší a mal pred namináskok. Akokoľvek sme mu šli po krku, šlapali sme mu len na päty.
Chlapcovo telo sa snažilo zo všetkých síl, ale nevládalo. Intubácia,ventilácia, lieky, nič nepomáhalo. Baktérie mu ukracovali z jeho krátkehoživota.
Náhle prestáva žiť.
Resuscitácia. Jeden, dva , tri...nádych...jeden, dva, tri...
Nereaguje. Adrenalín. Jeden dva tri...nádych... Srdce ešteviac spomaľuje. Ďalší adrenalín, a o pár minút ďalší. Bez reakcie...
Končíme... Zrazu na monitore nabehne akcia srdca... pokračujeme...
O pár hodín sa situácia opakuje. Tentokrát však ostávamonitor mlčať. Tak ako aj všetci v miestnosti. Lekári a sestričky, unavení aporazení.
Ani neviem, kedy sa za oknami jesenný deň zmenil na večer.Uvedomil som si to, až keď som objal plačúcu kolegyňu. Chcel som jej povedať, aby neplakala, alenevládal som. Pozrel som vonku do tmy a svetiel. Bolela ma hlava od vyčerpania.Kolegyne vypisovali papiere...
Pred dverami je otec. Prišiel sa ešte raz rozlúčiť. Beriemplášť a idem preňho. Vediem ho cez chodbu popri boxoch, v ktorých sa rodičiastarajú o svojich drobcov. Najradšej by som ho preniesol cestou, kde nie jepočuť novorodenecký plač a vravu.
V miestnosti je na lôžku zakryté telo jeho prvorodenéhosyna. Hrča v mojom hrdle rastie.
Odkrýva ho. Podávam mu stoličku. Jeho slzy padajú na tvármalého a na plášť, ktorý ma na sebe.
“Môj chlapec. Mamina ťa ani nevidela. Ja som ťa nikdy nenosilna rukách.”
Predstavil som si matku po cisárskom reze, ktorá sa prebudípo operácii a nikdy neuvidí živého toho, ktorého 9 mesiacov nosila pod srdcom.
Nechal som ich osamote.
Pri odchode som mu pomohol nájsť cestu von. Odchádzal bezkabáta, pobehol som za ním a podal mu ho.
Pozerám na odchádzajúci výťah.
Život je veľkou záhadou a ide si svojou cestou. My sa môžmesnažiť to zmeniť. Môžme chcieť ho skrotiť, ale vieme, že nie vždy sa nám topodarí. Pokračujeme v tom však každý deň, lebo život si to zaslúži...
