V tejto krajine žilo raz dieťa. Volalo sa Gabujatko. Netušilo aké je dôležité pre tento svet. Myslelo si, že je úplne obyčajné. ako jedno z mnohých...
Po svete sa preháňalo veľa démonov, ktorí okrádali ľudí o maličkosti, ktoré robia náš svet tak krásny.
Keďže ľudia nemajú dnes čas, vôbec si nevšimli, že prichádzajú o drobné radosti. Mali len taký neistý pocit, že nie sú spokojní. Postupne sa obklopujú vecami, ktoré si môžu dovoliť, ale tie nedokážu nahradiť tieto jednoduché momenty, vône, zážitky, úsmevy...
Takým démonom bol aj Kolorožrút. Bol to malý nezbedník. Vykrádal farbu z naších spomienok, preto postupne blednú ako staré fotografie. Až úplne zmiznú.
Jedného dňa mu to však už nestačilo a zrodila sa mu v hlave myšlienka, prisvojiť si všetkú farbu sveta. "Ľudia si ju aj tak nezaslúžia," pomyslel si.
"Ja sa jej zmocním a budem ju vlastniť. Postupne celý svet vybledne a ľudia sa stanú mojimi otrokmi!" zakričal do tmy. Nedalo mu to spať a celé mesiace hľadal spôsob akým to dokázať.
Dopočul sa o silnom temnom kúzle, ktoré by mu to umožnilo. Uväznil, by ním všetky farby do amuletu tvaru srdca. To by potom skryl na mieste, kde ho nik nebude hľadať. Do mesta, medzi ľudí.
Nikto by viac farby nevidel iba on!
A tak sa aj stalo.
Svet sa ponoril do bezfarbia. Ľudia si tosamozrejme nevšimli. Nemali kedy.
Jedine Gabujatko.Nechápavo chodilo a hľadalo farby, ktoré poznalo. Svet bol smutný bez nich.
Snažilo sa ľudízburcovať. Nikto mu však neveril. Naopak začali si o ňom vravieť, žeasi potrebuje odbornú pomoc.
Gabujatko sa však nedalo odradiť. Spomenulo si na prastarú korytnačku. Tá mu rozpovedala, čo sa stalo.
Povedala mu tiež ako zničiť amulet a tým vypustiť farby.
"Dobre ma počúvaj Gabujatko. Amulet zničíš len vtedy keď donutíš človeka, aby si spomenul, že bol dieťaťom ako ty."
"Ako, keď boli deťmi"opakovalo Gabujatko.
Gabujatko sa vydalo na strastiplnú a nebezpečnú cestu, aby zachránilo farby a tým vrátilo svetu dušu.
Koložrút sa mu v tom snažil zabrániť. Poslal mu do cesty svojich bojovníkov. V noci, keď Gabujatko zaspalo, zmocnili sa ho ťažké sny. Prenasledovali ho tie najtemnejšie ohavy z podzemia. Premohol ich pomocou čarovnej sily, ktorú v sebe objavil. Silu lásky k životu.
Až konečne dorazil ku bútľavému stromu, v ktorom bol uložený amulet. Preháňalo sa okolo neho veľa ľudí, ktori si ho nevšímali.
Prosil ich, aby si spomenuli , že boli deťmi. Oni ho, len obiehali a vraveli nech neotravuje, alebo sa mu vysmiali. "Ako to mám urobiť?" Pre únavu a bezradnosť sa rozplakalo. "Prečo plačeš?" pýtali sa ho okoloidúci. "Lebo nikto nevidí, že svet stratil farby, všetko je podľa vás buď čierne, alebo biele. Svet predsa nemôže byť taký! Keď ste boli malí, tak ste predsa maľovali, kreslili skoro každý deň. Používali ste pri tom farby. Cítili ste, v sebe, že svet je krásny s nimi. Mali ste verných priateľov, ktorých ste neposudzovali len čiernobielo." Spustil sa dážď a nik sa ani nepohol. Kvapky im stekali po tvárach a rozmýšlali nad tým, čo im Gabujatko povedalo. "Má pravdu" začali si mrmlať. Priatelia a lásky sa navzájom objali.
V tom amulet praskol a vykvitol na ňom prekásny kvet. farby sa rozleteli a zafarbili oblohu a srdcia ľudí na celom svete.
