Ďalšia mamička objíma synčeka, ktorý ju nikdy neuvidí.
Vedľa leží dievčatko, ktoré bez transplantácie pečene neprežije.
Ďalšie je dieťa s Downovým syndrómom a ťažkou srdcovou chybou.
Na druhej strane chlapec, kt. možno príde o obličky.
Minulý týždeň dieťa, ktoré prišlo o črevo.
Kolegyňu "zabila" otázka jednej medičky:"Má to celé zmysel?"
Priznám sa, že mi to napadlo tiež.
"Má to celé zmysel? Má to utrpenie a hlavne naša pomoc zmysel?"
Odpoveďou mi bola moja pacientka.
Ivonka.
Preložili nám ju v moribundnom stave. Bol to kus tela, ktoré sa rozhodlo nebyť tu na Zemi s nami. Nechcelo nikdy počuť hudbu našich úst. Jej pľúca sa rozhodli nepustiť molekulu kyslíka do jej malého tela. Cievy v nich sa stiahli a kolobeh krvi sa vrátil do tých koľají, aký bol v lone matky.
Maličká chcela byť späť spojená s pupočníkom. Nechcela, aby sa jej telo prispôsobilo svetu.
Na boj sme museli použiť zbrane najťažšieho razenia. Molekuly kyslíka sme vháňali vysokým počtom kmitov do jej pľúc. Počet dychov bol 700 za minútu s objemami pod mŕtvym priestorom. Vpúšťali sme do nej plyn, ktorý mal otvoriť rieku jej krvi. Podporovali jej srdiečko. Bili sme sa s mikróbmi. Dodávali jej energiu.
Boli sme jej placentou a ešte viac...
Podarilo sa nám ju presvedčiť. V priebehu 10 dní sme ju naučili samú dýchať a riadiť si srdiečko.
Prežila však 3 hodiny bez kyslíka. Jej mozog nemal skoro žiadnu energiu. Jeho bunky sú nenahraditeľné a odumierajú už po pár minútach. Nové už nikdz nebudeme mať... Mozog si síce dokáže nájsť chodníčky, ktorými sa vyhne vymretým miestam, ale nie všetko sa dá...
So zatajeným dychom som stál pri čiernobielom obrázku jej mozgu a nesmierne sa tešil, že na ňom nie sú žiadne viditeľné zmeny.
Keď sme ju prebrali z umelého spánku čakali sme ťažkú neurologickú poruchu. Nič také sa nekonalo...
Maličká na nás žmurká a dlhými mihalnicami nás ovieva. Usmieva sa. Čertí sa...
Keď prídu na mňa opäť pochybnosti, prosím povedzte mi tento príbeh znovu....
