Infekcia však bola míle pred nami. Zlyhávali postupne všetky orgány. Chlapček len plytko dýchal. Na tele mu pribúdali nové a nové hadičky. Stojan vedľa inkubátora sa zaplňoval pumpami. Do žíl mu tlačili prostriedky na udržanie srdiečka, výživu, tlmenie bolesti, zabitie mikróbov.
Dýchanie nestačilo. Nahradilo ho umelé. Ventilátor vháňal do malých pľúc plyny v pravidelných intervaloch. Iba občas zapípal, keď sa mu niečo nepáčilo.
Monitor ukazoval krivky srdca, tlaku, dýchania.
Život sa skladal z týchto základných elementov, bez ktorých by chlapček už nebol s nami.
Do prelomu služby sa vyskúšalo všetko, čo sme mali k dispozícii. Odmietal však s nami zostať.
Kolegovia odišli a ostal som sám.
Všetko bežalo na maximum a predsa odchádzal. Srdce odignorovalo naše lieky a prestávalo biť. Po hodine bol koniec. Odložil som preč hadicu z jeho úst a nechal som odísť jeho dušu. Vypli sa všetky blikajúce prístroje.
Čakali ma papiere a telefonát rodičom.
V hlave som rozmýšľal, čo im poviem. Ako cez ten drôt prenesiem kus ľudskej spolupatričnosti. Hlľadal som správne slová. Nik ma ich neučil, nik ma nepripravil na takúto situáciu. Bol som hodený do vody a musel som plávať.
Zvoní to. Predstavím sa, poviem odkiaľ volám. Rozprávam o boji o tom, že sme ho prehrali a že mi je to ľúto.
Otec na druhej strane: "To má byť nejaký sprostý vtip? Robíte si zo mňa srandu? Keď chcete vedieť, vôbec to nie je vtipné!". Hlas na mňa kričí. Nie som schopný slova. Akokeby mi niekto tresol do hrudníka a vyrazil dych. Dusím sa a nemôžem sa nadýchnuť.
Vymrmlem niečo v zmysle, že je to naozaj a že mi je to ľúto.
Hlas však kričí na mňa ďalej, čo si myslím?! a nadáva mi.
Po asi 3-4 minutách slovného zápasu sa mi podarí presvedčiť otca na druhej strane, že jeho syn je naozaj mŕtvy. Počujem vzlyk a: "Tak vám teda ďakujem." Zavesil.
Slúchatko mi do ucha vydáva monotónny zvuk a ja ho nechávam nech mi ešte chvíľu hraje...
