Telefonujem rodičom. Krátko. Len stručne, aby stihli...
Minúty bežia, zvyšujem dávky liekov. Bez odozvy... Dúfam, že už prídu...
Vonku je ďalej jasno, pri zvukoch "intenzívky" počujem ľudí ulice náhliacich sa na všetky strany... náhliacich sa...
"Rodičia prišli aj s kňazom" hlási sestrička.
Obliekame ich, návleky, plášte, trasúce sa ruky, hovoriace oči, tak veľa...
Inkubátor sa stáva kaplnkou, kde prebieha krst.
Vonku sa jasná obloha prudko zatiahne a celé nebo sa vyleje, akoby chcelo asistovať.
Kňaz: ja ťa krstím v mene.... a leje na hlavičku. Dážď búcha do okien...
Scény sa mihajú. Výsledky krvných testov...,stav progreduje. Krvácanie do mozgu sa zväčšuje.
Chcel by som mať superliek, niečo, čo by to zmenilo. Chcem niečo urobiť, čokoľvek...viac sa však nedá...
Vonku stále prebiehajú krstiny Zeme. Pozriem sa cez okno a v medzere oblakov zasvieti slnko. Je to fyzikálne ľahko vysvetliteľný jav... alebo niečo viac? Intenzívne farby dúhy a obloha rozdelená na čiernu a svetlú stranu... Divadlo našich životov.
Cítim moje zmierovanie sa so smrťou a tým, že to nie je boj, že neprehrávam. Uvedomujem si, že jediný boj je vo mne. Môj osobný boj so smrťou a vyrovnaním sa s ňou...
Poznanie, že ja nie som ten, kto plánoval cesty, že ja som len sprievdocom na určitom úseku. Hrám svoju úlohu ako každý z nás.
Malinká umiera v náručí svojich rodičov v tichosti a pokoji a za oknom je ešte stále intenzívna dúha...most...posol...
PS: ďakujem Marii za dúhy!
