,,Nič sa nedeje." Najčastejšia z odpovedí v dnešný deň. Nikdy predtým nemala problém s ním debatovať o každom kúsku jej bytia, bola bez obáv, no teraz, keď ho už mala vo svojom živote tak isto, bála sa, že o neho príde, ak prizná, že sa rozbila.
Ten pocit poznala až príliš dobre a odmietala takto žiť znova. ,,Už nie!", povedala si.
Vstala a šla rovno za ním. Bol jej majstrom a renovátorom. Nemusela riecť ani hlásku a on už vedel, že nie je všetko v poriadku. Cítil to v ich malom príbytku. V pohyboch jej rúk a nôh. Vedel o nej viac, než by chcela, no práve táto skutočnosť bola viac než oslobodzujúca. A nie len pre ňu, ale aj pre neho.
On, v srdci tichý a počúvajúci. Počul už tisíce príbehov než mu do života vstúpila ona. Od tej chvíle podvedome túžil počúvať už len ju a sám sa učil rozprávať o hlasoch, ktoré počul a ktoré mu nedávali možnosť vrátiť sa do pokojných vôd, možnosť vrátiť sa domov.
V letmých vodách stáli spojení, on sa triasol od zimy a ju pálila horúčosť padajúcej vody. Napriek tomu ostávali stáť bez obáv a pochybností. On ju vypočul a ona vypočula jeho ťažoby. Skaly z hrudí boli vyrezané jazykmi vlastných bytí, bez krvi a bez úporného premáhania strachu. Láska im dáva silu zakaždým, keď sa po ňu načiahnu a pomôžu jej vstať.
Aké jednoduché.






