Súčasťou toho je aj jej thatcherovský plán znížiť dane. To vyvolalo hrôzu v medzinárodnom menovom fonde (IMF), ktorý tvrdí, že jej plány zvýšia nerovnosť a podkopávajú udržateľnosť financií.
Po článku Daniela Hannana som sa teda pozrel, čo za zázračnú reformu vo Veľkej Británii chystajú, že to spôsobí takýto ohlas.
Plán je znížiť nižšiu sadzbu dane z príjmov z 20% na 19% a vyššiu zo 45% na 40%. U nás aj všelikde pookolí máme sadzby nižšie a IMF to nekomentuje. Navyše Veľká Británia mala v minulosti extréme vysoké sadzby daní - 98% v polovici 70 rokov. Len náhodou socialistov (labor party) nenapadlo dať sadzby dane z príjmu nad 100% v nádeji, že vyberú viac ako pri 98 percentnej dani.
To, čo sa nám zdá ako legitímne - teda znížiť dane z dôvodu zvýšenia príjmov rozpočtu a zlepšenia podnikateľského prostredia - úspešne zrealizoval v nultých rokoch Ivanovi Mikloš. Aj Margaret Thatcher znižovala dane, vychádzala z tých hodnôt blízkych 100% a dostala sa na sadzby 25% a 40%. Keď v roku 2010 zvýšili hornú sadzbu dane na 50%, pre ľavicu nastalo prekvapenie - pokles príjmov. Následné zníženie na dnešných 45% prinieslo opäť pre niektorých prekvapivo vyšší výber.
Toto všetko popisuje Laferova krivka, ale aj zdravý rozum hovorí, že maximálny výber nie je ani pri 0% ani pri 100% sadzbe, ale niekde medzi. Otázne samozrejme je, či chceme mať maximálny výber, pretože so zvýšením príjmov štátu prichádzajú aj negatíva ako nezamestnanosť, vysoké ceny (vďaka nižšej konkurencii), vytváranie závislosti na štáte a iné, ktoré sú posilňované práve tým, že štát preberá nové a nové úlohy.
Vo Veľkej Británii sa voliči posunuli dosť doľava (možno takí boli celý čas, nie som na to odborník, ale znárodňovanie tam prevádzkovali po vojne dobrých 30 rokov). Voliči chcú lockdowny, ďalšie peniaze pre nekvalitné štátne zdravotníctvo, plat za to, že ostanú doma nepracovať, ale pritom všetkom aj silnú libru. To mi niečo pripomína.
Problém je, že dlhy, ktoré vznikli všade na Západe vďaka koronakríze spolu so súčasnou energetickou krízou, ktorá sa dotýka aj od Ruska vzdialenejších európskych krajín, rozhodne môžu spôsobiť obavy trhov pred reformami, na ktoré je do ďalších volieb (vždy?) príliš málo času.
Avšak zamieňať si voľný trh s trhmi s cennými papiermi, ako to celkom úmyselne robia hostia na BBC je dosť nefér. Podobá sa to zámene vojny a studenej vojny. Liz Truss a jej krídlo verí v slobodu podnikania a obchodu, ktorá umožní trhovým silám vygenerovať optimálne ceny. Neznamená to, že burzy (akciové trhy) budú reagovať racionálne a trhy tak dávajú Liz Truss negatívne vysvedčenie za jej krátke vládnutie.
Ich nedôvera k britskej mene nie je vysvetliteľná snahou Liz Truss znížiť dane na úroveň, ktorá je aj tak ešte stále nekonkurencieschopná, pretože to predstavuje výpadok na strane príjmov v hodnote len 2 mld. £ (čo by u nás bolo asi 170 miliónov a čo je menej ako 0,1% HDP). Bude za tým skôr spôsob, ako chce chrániť ceny energií pre domácnosti, kde ide o 2 rády vyššie sumy.
V podobnej situácii bola Margaret Thatcher na začiatku 80-rokoch, keď z pacienta Európy napriek odporu zástancov veľkého štátu urobila prosperujúcu krajinu. Aktuálny kurz GDP:USD naopak ukazuje od 27. septembra posilňovanie, pretože britská centrálna banka intervenuje, hoci na infláciu ekonómovia odporúčajú zvýšenie úrokových sadzieb (dnes má libra 1,75%, USD 3% a CZK 7%, pričom inflácia je zhruba 10%).
Problémov, ktorým čelí ekonomika Veľkej Británie je veľa, možno Liz Truss nepostupuje správne, ale viniť z toho drobné zníženie daní je nepresné a podľa mňa diktované ľavicovou ideológiu, podľa ktorej nižšie sadzby znamenajú len to, že bohatší na nich ušetria - ignorujúc dopady v podobe ekonomického rastu a aj vyššieho celkového výberu (čiže ľudia zbohatnú a zaplatia absolútne viac ako predtým aj keď je sadzba dane z príjmu nižšia).
Najväčšie položky v deficitoch štátov sú dnes dotácie kompenzujúce vysoké ceny energií, ktoré aspoň pre veľkú časť obyvateľstva poskytuje každá európska krajina. Navyše mnohé idú dotovať aj priemysel.
Predstava, že zvýšenie cien musí vláda kompenzovať je podľa mňa chybná aj vo Veľkej Británii aj v Nemecku aj na Slovensku. U nás si to však neuvedomujú ani novinári, snáď s výnimkou .týždňa, kde Štefan Hríb napísal pekný článok o nárokovej mentalite.
Inflačnú špirálu si tak dnes už roztáčame sami tým, ako ideme udržiavať ceny energií pod ich výrobnými nákladmi. Deficity sa nedajú robiť donekonečna. Hoci inflácia pomáha dlžníkom (vládam), veritelia budú chcieť logicky viac a viac na úrokoch a to sa prejaví na ďalších deficitoch a ďalších úrokoch, ktoré pre slabšie krajiny ako je Slovensko, alebo krajiny s vlastnou menou ako Veľká Británia a Česko budú zničujúcejšie ako pre Nemecko a Francúzsko.
Navyše nárast nárokovej mentality môže vyvolať nové pokusy o budovanie komunizmu/socializmu, hoci aj my sme na vlastnej koži zažili, že veľa štátu znamená možno viac rovnosti, ale rovnosti v chudobe.
Možno sa nás dianie v Spojenom Kráľovstve netýka, ale ak jediná rozumná krajina v pohľade na socialistické nápady bruselských byrokratov najprv úniu opustí a potom je aj tak tlačená zo všetkých strán, aby náhodou nerobila pravicovú ekonomickú politiku, ktorá ponecháva ľuďom v peňaženkách viac peňazí a zároveň aj viac zodpovednosti, ale je ekonomicky úspešnejšia ako veľký štát, tak vo zvyšku EÚ možno čakať budovanie socializmu, centralizmus a ďalšie zaostávanie.
