Obdobie 1998 - 2002
Z tých strán, čo zostavili vládu sú 3 menšie pre tento článok nezaujímavé. Strana SOP, ktorej program boli celebrity na čele s komunistickým aparátčikom Schusterom, získala 270 tisíc hlasov. Koalícia maďarských strán spojená na etnickom základe získala 306 tisíc hlasov. Na jej kandidátke sa do parlamentu dostali aj nacionalisti ako Duray a aj umiernení ako László Szigeti. Druhou najsilnejšou stranou vládnej koalície bola SDĽ s ľuďmi ako Fico, Orosz, Migaš, Tuchyňa, čiže aj oportunistickí aj reformní komunisti. Títo získali viac ako 490 tisíc hlasov.
Najsilnejšou stranou vlády bola (koalícia) SDK, ktorá vznikla z dôvodu obáv o stratu opozičných hlasov a udržanie sa mečiarizmu. Tvorilo ju päť strán, z ktorých dve (strana zelených a sociálni demokrati) boli typickým politickým planktónom. SDK získala takmer 885 tisíc hlasov.
Tri väčšie strany, z ktorých vznikla koalícia SDK boli DÚ, KDH a DS. Zatiaľ čo DS a KDH mali históriu podpory demokracie, DÚ boli odídenci od Mečiara, ktorí nakoniec usúdili, že demokracia je lepšia (pre nich výhodnejšia?) ako autokracia. Akurát na to prišli až potom, ako tu Mečiar aj zákonmi aj formálnou a neformálnou mocou zaviedol polo-autokratický štát.
Vzhľadom k hojnej účasti komunistov (SDĽ a SOP), ktorí mudrovali do toho, čomu nerozumeli (Schmoegnerová do kapitalizmu), to nakoniec nebolo také zlé. Drobné uvoľnenie v oblasti zákonníka práce ako aj inklinácia k NATO a EÚ sú tiež pozitíva.
Avšak občania si pamätali len uťahovanie opaskov, za ktoré môže len a len Vladimír Mečiar, pretože také prvé 2 roky akejkoľvek vlády majú jej opatrenia ešte minimálny vplyv a naopak rozhodnutia predchádzajúcej vlády veľký (kým sa fabrika rozbehne a zamestná ľudí, čo veľa rokov nepracovali, tak to trvá pár rokov).
Ministerstvo obrany dostali do moci SDĽ, takže si mohli rozkrádať podľa potreby. Prípad vojenského spravodajstva alebo aj rýchle odstránenie Galka o desaťročie neskôr (nech už neskôr robil čokoľvek) prostredníctvom Kaliňáka a "novinárky" Pravdy - tuším sa volala bejby - ukazuje, že aj na ministerstve obrany bolo toho dosť čo napravovať a zrejme aj v roku 1998. Avšak pod vedením SDĽ to nebolo možné.
Ministerstvo spravodlivosti dostal pod správu sám Ján Čarnogurský. Nečudo, že sa nič nespravilo, veď je právnik (navyše advokát) a politik. To je kombinácia, za ktorú možno očakávať, že daná osoba je riadna sviňa (a nech sa ukáže, ak náhodou nie je). Dokazujú to napríklad JUDr. Mečiar, JUDr. Gašparovič, JUDr. Fico. Taký JUDr. Harabin aspoň nie je advokát (čo JUDr. Čarnogurský ešte stále je). Advokáti sa dosť často stávajú ministrami spravodlivosti, kde robia všetko pre to, aby ich návrat do advokácie bol úspešný, avšak podľa mňa by mal byť ministrom spravodlivosť niekto, kto bude hájiť záujmy celej spoločnosti a nielen hrdých absolventov našich právnických fakúlt.
Ministerstvo vnútra dostal na starosti ex-kádehák Pittner. V tomto období sa prevalili škandály s odpočúvaním advokáta Kvasnicu či Jozefa Šáteka, ktorý išiel vyšetrovať politické trestné činy. KDH malo vlastne od začiatku históriu korupcie, stačí si spomenúť na bratislavských primátorov za KDH - Kresánka alebo Ďurkovského. Pre KDH by nebolo dobré ich odsúdenie , ale ani ich trestné stíhanie za korupciu. Toto si veľmi dobre politici KDH (aj tí, ktorí zakotvili nakoniec v SDKÚ) uvedomovali (a prípad Trnku v Košiciach z roku 2023 ukazuje, že korupcia je súčasťou tradície KDH).
Obdobie 2002 - 2006
Do volieb 2002 už išlo KDH samostatne a väčšina SDK sa presunula do SKDÚ. Spolu získali tieto strany len 670 tisíc, takže ich opustilo 215 tisíc voličov (asi jedna štvrtina). Planktón v podobe SDA (51 tisíc), SDĽ (39 tisíc), SZ (28 tisíc) či OKS (9 tisíc) skončili hlboko pod 5%. Len "manželská" hádka Slotu a Malíkovej spôsobila, že SNS volilo miesto 300 tisíc (1998) len 105+95 tisíc. Preto SDKÚ napriek poklesu bolo opäť najsilnejšou vládnou stranou a Mikuláš Dzurinda po druhý krát predsedom vlády. Celkovo vo voľbách hlasovalo o takmer 480 tisíc voličov menej ako v roku 1998, keď bola účasť 84%.
Voliči SOP sa zrejme presunuli hlavne do ANO (pokles o 40 tisíc), voliči SMK volili stále podľa národnosti a mierne stúpli na 321 tisíc (nárast o 15 tisíc). Voliči SDĽ sa zrejme priklonili k Ficovi, hoci aj tam došlo k strate, z 490 tisíc v roku 1998 na 440 tisíc (390 + 50) v roku 2002.
Okrem Maďarov, ostatní voliči už vo voľbách v roku 2002 chceli vytrestať vládne strany, ktoré ani nemali snahu robiť zásadné demokratické reformy (súdnictvo, prokuratúra, polícia), nakoľko tieto zložky sa dostali pod palec KDH. Jediné reformy, ktoré sa podarili za prvej vlády M. Dzurindu bolo ozdravenie finančného sektora a drobné úpravy v sociálnej oblasti. Mikloš navyše konsolidoval ministerstvo financií, takže daňová reforma sa potom mohla uskutočniť veľmi rýchlo.
Po voľbách v roku 2002 sa podarilo zrealizovať reformy, z ktorých ťažil Fico a jeho SMER. Bolo to opäť v oblastiach, ktoré mali pod patronátom SDKÚ a v oblasti zdravotníctva, kde Rudolf Zajac pripravoval a prezentoval reformu už pred voľbami (a reforma bola akceptovaná a podporovaná SDKÚ).
Hoci politický program KDH aj širokospektrálnej strany jedného muža ANO spomínal také pravicové veci ako podpora udržateľnosti dôchodkového systému prostredníctvom tretieho piliera, s reformami prichádzalo SDKÚ, teda Ivan Mikloš a naopak, rezorty pod správou KDH, ANO a SMK (s výnimkou solitéra Rudolfa Zajaca, ktorý nebol členom ANO) sa nereformovali.
V oblasti spravodlivosti dokázalo KDH (Lipšic) zlepšiť administratívu na súdoch, zaviesť mimosúdne vyrovnanie a zrušiť až desať súdov, ale nebola to poriadna reforma. Navyše ju Harabin zlikvidoval, takže počet sudcov stúpal. Iste, počet sudcov nie je kritériom reformy, ale zjavný nepomer medzi počtom sudcov, ktorí spĺňajú morálne a odborné kritéria a počtom tých, ktorí ich nespĺňajú je zarážajúci, takže na Slovensku je tak 100 kvalitných sudcov a zvyšných 1200 nikdy nemali byť sudcami. A reforma je o skvalitnení justície, čo sa so sudcami ako Sopoliga, Harabin či ten sudca, čo žije zo vzduchu nedá.
Ministerstvo vnútra mal na starosti Vladimír Palko. Dnes už vieme, že tá osoba sa nikdy nemala dostať k žiadnej moci, ale v druhej Dzurindovej vláda presadil niekoľko dôležitých úprav a polícia sa zlepšila. Ale riadnu reformu a očistu sa nepodarilo urobiť. Potom prišiel Fico a s pomocou oligarchov si políciu, prokuratúru a sudcov kúpil, takže mu kryli jeho veľké zločiny. V každom prípade tam niečo nehralo (odstránenie Jozefa Šáteka) a tak boli vyšetrovatelia po roku 2006 závislí od politickej moci.
Reforma školstva nebola nikdy predmetom slovenskej politiky, takže pôsobenie Fronca z KDH je ľahko zabudnuteľné, lebo sa ničím nelíšilo od pôsobenia ministrov za SNS či SMER.
Voľby 2006
SDKÚ ako nasledovnícka strana po SDK dokázala presadiť veľa zo svojho programu, urobila reformy, ktoré na desaťročie priniesli Slovensku ekonomický rast (SMER ho využil, pokazil, čo sa dalo a problém máme až dnes, možno aj preto, že naše školstvo produkuje idiotov, ktorí veria hoaxom a neveria ľuďom). Napriek tomu, KDH kvôli nevýhodným vatikánskym vazalským zmluvám vyvolalo predčasné voľby. Tieto sa konali pred letnou sezónou (tohto roku sa toho desia strany, ktorých voliči nesedia celý život doma a tak by možno v júni nevolili) a trest za zlepšenie hospodárstva, zníženie dlhu, vstup do EÚ samozrejme prišiel.
SDKÚ volilo už len 420 tisíc voličov (-10 tisíc) a KDH už len 190 tisíc (-45 tisíc). Celkovo poklesol počet voličov z 2,9 milióna na 2,3 milióna. Mnohí prelietaví voliči strán SOP a ANO totiž asi nemali koho voliť. Medzi prepadnutými hlasmi boli odídenci z SDKÚ (Slobodné fórum získalo 80 tisíc hlasov) ako aj zvyšky ANO (32 tisíc).
Opozícia si toľko nepolepšila v absolútnych číslach: HZDS+SMER+KSS získali spolu 960 tisíc voličov, ale vo voľbách 2002 až 1,13 milióna. Možno už vtedy tak dobre účinkovala ruská propaganda v rámci hybridnej vojny, ktorú proti Západu vedie Putin od nultých rokov, takže ľudia prestávajú veriť všetkým en bloc. Nedôvera v politikov by vysvetľovala jednak pokles voličskej účasti, ale aj to, že holé zadky nakoniec toľko nemotivovali. Žiaľ, SNS sa vrátilo posilnené, takže nedemokratické strany získali väčšinu, pretože miernu väčšinu majú v slovenskej populácii stále.
Voľby 2020
Teraz skok o dve desaťročia. SMER je sprofanovaný, napriek tomu, že ešte nie sú odsúdení žiadni jeho nominanti, sú tu kauzy, ktoré naznačujú, že títo ľudia by v krajine, kde nie je unesený štát, sedeli.
Podľa mňa časť večne nespokojných voličov po voľbe SOP (270 tisíc), ANO (230 tisíc), OĽANO v roku 2012 (220 tisíc), Sieť a SME-Rodina v roku 2016 (spolu 320 tisíc) sa opäť priklonili k OĽANO (ktoré stúplo oproti 2016 o 430 tisíc). Logicky ich čaká sklamanie, každý, kto dôverne poznal Matoviča musel vedieť, že je to psychicky narušená osoba. Histriónstvo sa ešte neprejavilo naplno, ale striekačky vysypané na hlavu slušného poslanca alebo nahrávanie si politických partnerov, ako aj útoky na Kisku, to všetko mohlo ľuďom, ktorí sledujú politiku a nerozhodujú sa až za plentou stačiť.
Zdá sa ale, že pre mnohých voličov je podstatné vytrestať tých, čo ich sklamali. A pretože len SMER vládol samostatne, každá iná strana vo vláde musela robiť kompromisy a žiadna strana v opozícii nedokáže nič presadiť (pri vládach SMER-u nedokázali opozičné strany ani zastaviť zákaz hrania štátnych hymien na MS v hokeji v roku 2019).
Pôvodných 885 tisíc voličov SDK z roku 1998 sa niekde stratilo, ale na jeseň nás čakajú ďalšie dôležité voľby (voľby v roku 2006 boli asi jediné, ktoré neboli až také dôležité, ale predsa len pokles účasti priviedol k moci Fica).
Nie som si istý, či Mikuláš Dzurinda je osoba, ktorá dokáže prilákať ľudí dnes ochotných dať hlas Smeru a Tichu. Ivan Mikloš je možno jediný, ktorému Dzurinda vždy dodržal slovo, iní vedia hovoriť o tom, ako porušil sľub zakladajúcim stranám SDK, ako intrigami zvalil Radičovej vládu a dohodol odovzdanie moci Ficovi (vrátane ústavnej zmeny o vláde, ktorá po odvolaní už nemá vládnuť), o kauze Vláčiky, Skupinka a Gorila.
Slovensko má problémy v tom, kto sú jeho obyvatelia a ako neustále odchádzajú tí inteligentnejší a slušnejší. Teší ma, že Michal Vašečka už svoju depku prekonal, jeho slová o tom, že budeme radi, ak SMER nezostaví vládu, sú založené na prieskumoch, ktoré ukazujú, že prirodzená zápecnícka nedôvera tu expandovala do formy, ktorá vlastne znemožňuje existenciu štátu. Pokiaľ 3/4 ľudí nikomu neverí, tak ťažko budovať spoločnosť a jej nadstavbu - štát.
Napriek tomu to vyzerá, že je tu veľká skupina bývalých voličov SDK, ktorí nie sú fanúšikovia alfa-samcov typu Mečiar a Fico a vidia zlo, ktoré títo ľudia predstavujú. Z neznámych dôvodov si však títo ľudia hovoria, že voliť nemá zmysel, lebo všetci sú rovnakí (výborný spôsob, ktorý Putin používa v hybridnej vojne proti nám) alebo si povedia, že vždy, keď dali demokratickým stranám svoj hlas, tak sa tieto rozhádali a nevedia vládnuť.
To je pravda len čiastočne. Zhodu aká býva v prísne hierarchických organizáciách (mafia, armáda, cirkev) koalícia strán s rôznou politickou orientáciou nikdy nebude mať. Politici sú nezrelí (oproti tým z 90-tych rokov), sú tu sociálne siete, kde platí, že kto nekričí poriadne nahlas, nemôže mať pravdu.
Tak kde tí voliči sú?
Na rozdiel od babiek demokratiek, ktoré už pomreli (ich deti sú dnes tetky ficovky), voliči SDK boli aj medzi mladšími ročníkmi, takže môžu voliť aj v roku 2023. Zdá sa však, že sú takí znechutení, že voliť nechcú.
Navyše Putinovsko-Ficovská opletačka, že všetci sú rovnakí a zahmlievanie verejného priestoru alternatívnymi "pravdami" , teda rozšírenie dezinfoscény a poľahnutie slovenského voličstva hoaxom, na Slovákov platí. Živná pôda je tu aj pre nízku vzdelanosť. Školstvo sa vedome vyhýba napríklad histórii 20 storočia a totalitných režimov, ktoré sme na tomto území zažili, k tomu aspoň tretina učiteľov verí hoaxom a klamárom ako Zem a Vek.
Preto si myslím, že voliči, ktorí volili v roku 1998 SDK, pretože nechceli ani HZDS, ani komunistov s čerešňovou nálepkou (SDĽ) ani komunistov od súdruha Schustera (SOP), dnes vo veľkej miere nevolia a zrejme ak budú voliť, značná časť z nich bude voliť Fica, Hlas alebo Republiku
Napriek tomu sa nájdu konkrétni politici v konkrétnych stranách, ktorí si uvedomujú hrozbu Fica a ďalších fašistov, takže voliť sa vždy dá. Aj voľba medzi malým a veľkým zlodejom je voľba. Mimochodom kauza Gorila ukazuje, že nominant ANO poslúchal Haščáka takmer ako generálny prokurátor Kočnera a SDKÚ nominovala nehodných ľudí ako Bubeníková, ale nepotvrdili sa pochybenia pri tendroch a podobne, čo SMER označuje ako zlodejiny Dzurindovej vlády. Sú tu ale strany ako SaS a PS, ktoré nekradli vôbec.
V týchto voľbách však nepôjde o to, zvoliť lepšieho správcu krajiny, ale o to, aby sa nevrátil smerácky unesený štát a nastala možnosť dospieť k právoplatným rozsudkom v kauzách z minulých vlád SMER-u. Títo sa bránia tak, že rodzúchavajú nenávisť, podporujú antivaxerov aj keď v súkromí tvrdia, že covid prekonávali ťažko, podporujú Putina (neviem či pozývací list ruským vojskám napísal zatiaľ iba Andrej Danko alebo už aj Róbert Fico :) obe možnosti mi pripadajú ako veľmi reálne ). Nemajú žiaden program, chcú len moc, tak ako to bolo v roku 2006, 2012 a 2016. To nám naozaj nestačilo takmer 20 rokov vlád ľudí ako Mečiar a Fico?
Bývalých voličov SDK, ktorí zatiaľ nie sú rozhodnutí voliť normálne demokratické strany ako SaS, PS a KDH, treba oslovovať asi emocionálne - strachom. Strach z Fica a jeho kumpánov snáď môže spôsobiť, že pôjdu voliť a nebudú voliť ani SMER ani Republiku. Prečo nevoliť nové strany budem riešiť v iných článkoch, zatiaľ si myslím, že každý hlas, ktorý nepôjde SMER-u, SME-Rodine, Hlas-u či Republike nie je úplne márny.
