Mám na mysli druhé kolo volieb v roku 2004, keď v ňom kandidoval JUDr. Ivan Gašparovič proti JUDr. Vladimírovi Mečiarovi, pričom v čase prvého kola volieb sa zároveň konalo referendum o predčasných voľbách (pretože premiérom bol Dzurinda z SDKÚ), ktoré organizovala pobočka strany JUDr. Róberta Fica Smer, ktorá sa volala Konfederácia Odborových Zväzov.
Prezident nebýva provládny
S výnimkou hanebnej voľby Gašparoviča proti Radičovej v roku 2009, keď si ľudia užívali s nadšením výsledky reforiem Dzurindovej vlády a Fico tak kradol len kradmo (napríklad znížením príspevkov do 2. piliera), vyhráva prezidentské voľby opozičný alebo aspoň nie priamo vládny kandidát.
Dúfať, že sa to zopakuje po rokoch 2014 a 2019 aj v týchto voľbách si ale vyžaduje uvedomiť si nielen krátkosť času od parlamentných volieb, v ktorých väčšina rozhodla práve v prospech Smeru, ktorý si svoju podržtašku čoskoro nominuje do prezidentských volieb.
Hrozba je totiž aj v tom, že v druhom kole nemusí byť ani jeden demokratický kandidát. Gesto Róberta Mistríka bolo chvályhodné, ale nerozhodlo o tom, že v druhom kole v roku 2019 súperil aspoň jeden demokratický kandidát, lebo Zuzana Čaputová mala vtedy podporu 25% a Harabin len 12%, takže by do druhého kola postúpila tak či tak.
Ešte pred spomínaným víťazstvom Mečiarovej podržtašky Iča Blatníka, ktorý ako takmer člen Smeru nesie obrovkú zodpovednosť za unesený štát, hoci konal v duchu svojich lokajských zvyklostí ešte z čias, keď odobral mandát Gauliederovi s jasnou lžou, že sa ho on sám vzdáva, boli voľby v roku 2004. Ešte staršie prezidentské voľby v roku 1999 sú z hľadiska súčasnosti už irelevantné.
Kontext volieb v roku 2004
Druhá Dzurindova vláda robila v tom čase kľúčové reformy a do súboja o prezidentský palác nasadila bývalého komunistu Eduarda Kukana. Keďže nebol dosť kovaný komunista (členstvo v KSČ bral ako predpoklad diplomatickej kariéry v minulom režime), nostalgickí komunisti, ktorí nechceli oportunistického komunistu Mečiara presadzovali opätovné zvolenie oportunistického komulíka (pre mladých = komunista a katolík zároveň) prezidenta Schustera.
Išlo o dobu pred 20 rokmi, neboli žiadne sociálne siete, prieskumy tiež veľmi neboli, navyše v deň volieb sa konalo referendum o predčasných voľbách, ktoré spískali tajní členovia strany Smer pod názvom KOZ (konfederácia odborových zväzov). To nahrávalo hnevu ľudí kvôli "uťahovaniu opaskov", o ktorom žiaľ mnohí nemohli tušiť, že im prinesie dvojnásobné platy, rast životnej úrovne a dobiehanie Západu.
Problém bol však aj v tom, že demokratické strany navrhli dvoch výborných kandidátov (lepších ako Kukan) - Martina Bútoru a Františka Mikloška. Kresťanskí demokrati si nemohli odpustiť nepostaviť kandidáta (nepodobá sa to na niečo?), hoci už vtedy bol úpadok KDH zrejmý a na rozdiel od Jána Čarnogurského, František Mikloško nemal šancu osloviť (neo-)ľudákov.
Liberáli a občianski demokrati skúsili v osobe Martina Bútoru dostať do prezidentského paláca čestného človeka, ktorý sa podieľal na našej integrácii do západných štruktúr (do NATO sme vstúpili 5 dní pred prvým kolo prezidentských volieb) a ktorý rozumel svetovej situácii. Pretože prezident je hlavne reprezentatívna a zahraničnopolitická funkcia, mal výborné predpoklady. Na rozdiel od Kukana nebol komunista a bol nostieľom Novembra, ba až na Slovensku nepopulárnych Havlovských tradícií (Kukan by bol asi za jednotnú Čínu, Bútora by podporoval Tchai-Wan, Hong-Kong a Tibet práve kvôli ľudským právam). To, že bol človek Novembra, mu dávalo výhody aj do vnútropolitických rozhodnutí - určite by nepomáhal po roku 2006 Ficovi v začiatkoch únosu štátu.
Slabá účasť v prvom kole
Ja som nakoniec volil práve Bútoru netušiac, aké z toho budú dôsledky.
Na druhej strane samotnú moju voľbu za problém nepovažujem, netušil som, že Gašparovič získa toľko hlasov. Celkovo bol asi väčší problém, že oproti parlamentným voľbám v roku 2002 prišlo na prvé kolo o 900 000 voličov menej (teda asi 30%). Voliči, ktorí si zvolili poslednú (OK, dúfajme, že ostatnú a nie poslednú) dobrú vládu v histórii Slovenska (Ódórova nevzišla z volieb), to po roku a pol stredopravým stranám ukázali v prezidentských voľbách a ich ignorovanie prvého kola malo za následok, že sa do druhého kola dostal Gašparovič so ziskom len 442 000 voličov (10,7% zo všetkých voličov) a to zrejme aj preto, že Ficova hviezda začala stúpať a Smeráci by nikdy nevolili ani Kukana ani Mikloška a už vôbec nie Bútoru.
Nikto z troch kandidátov Kukan, Bútora a Mikloško by nemal problém odstúpiť, ak by videli hrozbu finále Gašparovič-Mečiar. Oni ju nevideli a pokiaľ sa pamätám bolo to prekvapenie pre takmer všetkých (nespomínam si, čo veštil Michal Vašečka).
Je veľká škoda, že v situácii nepopulárnych reforiem, odborárskeho politického referenda o nástupe Fica a pri stále ešte aspoň na východe populárnom drienkovicovom prezidentovi sa Dzurinda rozhodol mať aj prezidenta. Tu je podobnosť so Smerom, a jeho prezidentskými kandidátmi 2019 a 2024.
Korčok musí získať aj voličov koalície
Preto je veľmi dôležité, kto bude kandidovať na demokratickej strane okrem Ivana Korčoka. Je dobré, že v KDH si to už rozmysleli. Podľa mňa nie je nutné, aby mal Ivan Korčok vyššiu podporu ako Peter Pellegrini už v prvom kole, ale zbytočné rozrieďovanie pomocou kandidátov, o akých sa z okruhu KDH uvažovalo tiež nie je dobré.
Poslať do prvého kola radikálnejšieho opozičného kandidáta by bolo skôr na škodu, pretože Ivan Korčok musí získavať voličov, ktorí nevolili demokratickú opozíciu a nie bojovať o podporu v demokratickej časti spektra. Parlamentné voľby sme prehrali aj keď sme mali minmálny prepad hlasov, demokratické strany však získali sotva 30%, preto si nemôžeme veľa vyskakovať a trieštiť ponuku na demokratickej časti spektra.
Preto by mali demokratickí kandidáti dobre zvážiť, či ich kandidatúra nevyvolá podobnú nevôľu ako neodstúpenie Hegerovcov pred voľbami (ak by boli odstúpili, výsledok by bol pomer 76:74 v prospech Fica, ktorý by sa udržoval ťažko). Ich kandidatúra budú vyhodené peniaze, zbytočný tlak na Korčoka, aby sa radikalizoval hoci musí získať aj hlasy tých, ktorí volili dnešnú koalíciu a pri veľmi zlej konštelácii (môže zafungovať ruská propaganda v prospech druhého nedemokratického kandidáta) aj finále Pellegrini-Harabin. Ja by som rád išiel voliť aj v druhom kole a to Ivana Korčoka.
