Štát má určité právomoci odovzdané občanmi (hovorím o demokracii). Veľká časť tvorí definovanie a vynucovanie pravidiel.
Čo sa však stane, ak štát okrem určovania pravidiel zasahuje do súťaže? Trištvrte storočia po konci druhej svetovej vojny sa veľkosť štátu (napríklad vyjadrená dňom daňovej slobody) zväčšila. V kapitalistických krajinách postupne, v socialistických ako bolo ČSSR nastal tento nárast najprv skokovo v 40-tych a 50-tych rokoch a potom opäť po poklese spôsobenom koncom komunizmu.
V súčasnosti sa nakopilo viac problémov, z ktorých sa obviňuje voľný trh (teda realizácia základného ľudského práva vlastniť) pričom na vine sú štátne zásahy a to, že štát nehrá iba rolu rozhodcu a určovateľa pravidiel, ale aj zasahuje do (ekonomických) vzťahov.
Zemný plyn
Plyn je komodita ako šípkový lekvár. Treba nejaké vstupy, niekde sa "vyrobí", treba ho prepraviť k zákazníkovi a zákazník si môže kúpiť jednu alebo druhú verziu. Rozdiely, ktoré sa nám javia ako kvalitatívne, také nie sú.
Štát určuje pravidlá bezpečnosti - čiže transport plynu musí spĺňať isté kritéria, tak isto ako nie je prípustné primiešavať do šípkového lekváru hocijaké svinstvo. Týmto stúpajú ceny.
Štát môže určiť ďalšie kritériá, ktoré budú brať do úvahy kolaterálne škody - deje sa to pri domácich spotrebičoch, v ktorých cene by mala byť zahrnutá aj ich ekologická likvidácia, pri benzíne sa môže zahrnúť aj dopad na zvyšovanie CO2, BIO potraviny musia spĺňať isté kritéria a podobne.
V prípade plynu je tá kolaterálna škoda taká, že s istou nenulovou pravdepodobnosťou začne štát, ktorý nám predáva plyn vojnu a tým spôsobí obrovské škody. Toto nenastane vždy, ale pravdepodobnosť tohto javu je o mnoho rádov menšia v prípade plynu z Nórska ako v prípade plynu z Ruska. Toto ale štát ani nadštát (EÚ) nezohľadňovali, čím sa deformoval trh. Teraz, keď daná situácia nastala, už je EÚ v úzkych, lebo predchádzajúce roky nízke ceny nikoho nemotivovali k šetreniu a diverzifikácii. Takže, ak by si štát/EÚ plnil úlohu a zahrnul aj túto potenciálnu kolaterálnu škodu, tak by nárast cien nebol taký skokový.
To, že jednotlivé krajiny si nenaplnili zásobníky, resp. ich prenájom gazpromu (opäť bezpečnostné riziko), sú chyby, ktoré situáciu zhoršili, v každom prípade štát zabudol na minulé ruské prerušenia dodávok plynu a nezohľadnil riziká. Potom možno aj ten americký plyn nebude až taký drahý. Je ťažké ohodnotiť kolaterálne škody (viď dotácie na slnečné kolektory, biozložky a pod.) - ale treba sa o to pokúsiť a nie vyhlásiť, že na vine je kapitalizmus a stanovovať maximálne ceny.
Potraviny
Súčasný poplach ohľadom nedostatku pšenice, kukurice a rastlinných olejov je značne prehnaný. Minimálne EÚ je čistým vývozcom potravín, jej poľnohospodárska politika dotácií lenivým francúzskym farmárom a slovenským grófkam taktiež deformuje trh. Skutočnú cenu potravín nemáme možnosť poznať - mimo EÚ sú vysoké clá, v EÚ dotácie.
Hoci dotácie sú forma zásahu určovaním pravidiel (čiže štát nepodniká), plány na potravinovú sebestačnosť sú už vstupom rozhodcu v drese protihráča. Umelé snahy o pestovanie potravín, ktoré nie sú pre určité oblasti vhodné vedie k ich vyššej cene a k strate príležitosti vypestovať niečo, čo by mohol sused chcieť vymeniť. Proste u nás vypestujeme efektívnejšie zemiaky ako olivy, v Grécku naopak.
Aj snaha o potravinovú sebestačnosť v rámci EÚ je pomýlená. Socialistický prístup určiť, kto si čo má kúpiť je chybný. Ak bude drahá pšenica, budeme jesť niečo iné - bude tam menej lepku. Nie sme malá domácnosť ale veľký trh s 500 miliónmi bohatých ľudí, ktorí navyše môžu kupovať potraviny vypestované mimo EÚ.
Mnou spomínané kolaterálne škody sú v tomto prípade napríklad ničenie pralesov kvôli neefektívne obhospodarovanej pôde, chemické látky, ktoré škodia živočíchom (hoci v potravinách ich množstvá sú pod maximálnymi prípustnými hodnotami), či detská práca. Môžeme stanovovať prirážky, hoci nie som si celkom istý, či to robíme dostatočne objektívne a prípadne motivačne (ak teda chceme zlepšiť podmienky v daných krajinách).
V každom prípade bude mať dopad výpadku potravín z Ukrajiny úplne iné dimenzie v Afrike ako v Európe, ale to nie je ani chyba EÚ, ani Ukrajiny a ani bieleho muža - za to si môže Afričania sami - premnoženie je tou hlavnou príčinou, prečo budú hladovať. Rozhodne to nemôže byť dôvod, aby medzinárodné spoločenstvo tlačilo na Ukrajinu nech uzavrie s Ruskom akýkoľvek kapitulantský mier.
Inflácia
Čo sa týka inflácie, tak oba vyššie spomínané problémy prikladajú ďalšie polienka do ohňa, ktorý začali centrálne banky - EÚ a americký FED. Hlavný problém sú zlé peniaze, keď štát, ktorý dlhuje "vytlačí" nové peniaze, čím si zníži svoj dlh. Zároveň to môže podporuje konzumizmus a kvartálne plánovanie. Veľkosť štátu stále rastie, politici nehľadajú riešenia, ktoré by umožnili občanom rozhodovať o svojich peniazoch samým, ale opatrovateľský štát sa chce starať o ďalšie a ďalšie veci.
Už v septembri 2021 sa v tomto článku spomína, že sme mali skutočnú infláciu oveľa vyššiu ako tú zakrytú "vytlačenými" eurami či dolármi (v USA miesto 5,4% bola inflácia 13%, eurozóna tvrdila, že má 2%). Tých 30% EUR vytlačených navyše logicky znamená, že 1 euro má o 30% nižšiu hodnotu. Pri 2% inflácii by sme stratili 30% až po 13-tich rokoch (a dvojnásobné ceny by sme mali po 35 rokoch).
INESS vydal v januári 2022 publikáciu Drahý nový rok, v ktorej Martin Vlachynský poukazuje na príčiny straty hodnoty eura či USD. Napríklad peňažná zásoba v EUR v rokoch 2000-2009 (graf 13) rástla tempom 8% ročne, za posledný rok a pol už zhruba tempom 15% ročne. Pritom ECB v marci 2021 predpokladala na začiatok roku 2022 pokles inflácie z 2 na 1,2%.
Za správanie sa centrálnych bánk asi nemôžu politici, na druhej strane porušovanie zmlúv EÚ pri vykupovaní gréckych dlhopisov bolo niečo, čo museli posvätiť politici. Politikom tlačenie peňazí vyhovuje, bankárom tiež (tí dostávali miliónové odmeny aj počas bankovej krízy v roku 2008) a prepojení je medzi nimi veľa, takže občan je ten, ktorý to nakoniec zaplatí. A zdá sa, že to bude teraz.
Chybné rozhodnutia centrálnych bánk spôsobili, že súťaž na trhu bola nevyrovnaná (banky dostávali peniaze za to, že si požičali), že sa problémy neobjavili skôr. Ale ekonomika sa oklamať nedá. Tak ako bol socializmus neefektívnejší proti kapitalizmu a voči Rakúsku sme strácali počas 40 ročnej vlády komunistov každý rok 5%, tak sa nedá večne žiť v záporných úrokových sadzbách a tlačením peňazí.
Pri dobre fungujúcej centrálnej banke by inflácia nebola takáto veľká. Ak by štáty eurozóny (hlavne Nemecko) nechceli zasahovať do ekonomiky aktívnymi vstupmi a realizovať politiku menovou úniou, tak by si takéto tlačenie peňazí ECB proste nemohla dovoliť.
Lepšie už bolo?
Nebudem už spomínať ďalšie oblasti, kde štát zasahuje do súťaže - zdravotníctvo, školstvo, bytová výstavba a pod. Podstatné je, že po takejto politike je žiaľ dopyt. Ľudia zabudli, akí sme boli chudobní po skončení komunizmu a nespájajú si to s tým, že to spôsobil všadeprítomný štát.
Veľké zmeny nastávajú po veľkých udalostiach. Západ potrebuje zažiť skutočný nedostatok, aby sa ľuďom napravili hodnoty. Je však možné, že ani pandémia ani vojna na Ukrajine na to nebude stačiť. A ani ak by sa uskutočnila fyzická vojna s Ruskom na území Európy, nemusí to znamenať, že sa v politike začnú presadzovať rozumné riešenia postavené na dodržiavaní pravidiel, cieľom nebude mať popularitu a moc a riešenia nebudú robené s ohľadom na najbližšie voľby. Prípad parlamentných volieb v Česku je skôr výnimkou potvrdzujúcou pravidlo a aj tak je ešte skoro hodnotiť, či im to pomôže.
