Iste, v sedemnástom storočí, keď sa význam vniesol do politického slovníka bol služobníkom panovníka. Avšak v demokracii pochádza moc od občanov, čiže slúžiť by mal občanom.
Špeciálne na Slovensku máme divný vzťah k slovám ako slúžiť, služba či služobník. Majú negatívnu konotáciu nevoľníka, ako bolo bežné postavenie našich predkov za feudalizmu. A na rozdiel od Česka, Poľska či Maďarska sme nemali ani relevantnú šľachtu a ani sme nemali čas prejsť ku kapitalizmu za 20 rokov prvej ČSR.
Následné diktatúry ľudákov a komunistov boli u nás v podstate o samozvaných vicišpánoch a väčšina obyvateľov mala a ešte stále má myslenie poddaných. Tí hore stoja nad zákonom. A to je proti podstate liberálnej demokracie, kde pravidlá platia pre všetkých, nad zákonom nie je nikto a minister je osoba zodpovedná za časť výkonu moci, ktorú definovali voľbou parlamentu občania.
Budem teda predpokladať, že sme v demokracii a popíšem, akí by mali byť ministri, aby napĺňali ideu človeka, ktorý riadi časť aparátu výkonnej moci tak, aby zlepšil fungovanie štátu k spokojnosti občanov podľa volebných sľubov, na základe ktorých sa k moci dostali politické strany, ktoré vo vláde reprezentuje.
Primárna zodpovednosť je voči občanom: ak si má vybrať medzi zhoršením situácie občanov a jej zlepšením, musí vybrať to druhé. Nikdy to nie je také čierno-biele, vstupuje tam politické presvedčenie a krátkodobo môže vyzerať jedno riešenie lepšie (zoštátnenie elektrární) a pritom z dlhodobého hľadiska je to zlé riešenie.
Sekundárne je zodpovedný voči volebnému programu. Nie všetko sa dá realizovať, mnohé veci (reformy) si vyžadujú dlhú prípravu, ktorá by mala prebiehať už pred voľbami. Vláda by mala transparentne poskytovať dáta o fungovaní štátu tak, aby opozičné strany, médiá, odborníci aj laická verejnosť mohli pracovať s faktami. Aj pri dobrej príprave pred nástupom na post ministra sa však nedá realizovať všetko a tak náhle nápady ako niečo rýchlo zmeniť by mal minister vždy odsunúť do záložky "Poriadne premyslieť".
Minister by teda z väčších vecí (finančne, legislatívne a pod.) mal realizovať tie, ktoré sľúbil pred voľbami (a na ktorých sa zhodli v rámci vládnej koalície a zahrnuli ich do vládneho programu).
Terciálne minister reprezentuje politickú stranu a jej ďalší úspech mu môže umožniť pokračovať v jeho reformách, prípadne pripraviť do ďalšieho volebného obdobia reformy, ktoré nemajú aktuálne podporu koaličných partnerov. Takže lepší výsledok svojej politickej strany v ďalších voľbách je legitímnym cieľom ministra, ale nemal by byť dôležitejší ako prvé dva.
Zodpovednosť za podriadených je tak prinajlepšom na štvrtom mieste. Spolupracovníkov na vedúce miesta na ministerstve alebo do rozpočtových organizácií ministerstva si pravdepodobne privezie zvonka. Bežní pracovníci sú zamestnancami štátu a majú robiť to, čo od nich požaduje štát prostredníctvom zákonov, či bežného riadenia. Rozhodne by minister nemal byť v pozícii hovorcu, zástupcu či odborového predáka zamestnancov.
V minulosti sa napríklad Kaliňák obliekal do policajných uniforiem (možno protizákonne, ale tieto veci sa rýchlo premlčia) a pritom z polície vznikala odnož mafie. Rovnaký prístup mávajú aj ministri obrany, spravodlivosti či školstva.
Pritom veľká časť problémov je spôsobená práve ľuďmi, ktorí pracujú v danom rezorte.
Minister vnútra by mal presadiť redukciu počtu policajtov o asi 10 000 - toľko ich máme navyše oproti funkčným krajinám ako je Dánsko, Švédsko či Fínsko, alebo aspoň o 5 000, čím by sme sa dostali na úroveň Nemecka, Poľska či Estónska. Pričom naopak potrebujeme kvalitnejších vyšetrovateľov.
Minister spravodlivosti by podľa mňa nemal byť právnik. Sudcov a prokurátorov treba dať do laty, väčšinovo sú nekvalitní, zbabelí alebo skorumpovaní. A písal som to viackrát, polovica sudcov (700) by mala skončiť, pretože iba tak sa skvalitní a zrýchli súdne konanie. Podľa týchto dát, máme 2x toľko sudcov ako Dáni, 3x toľko ako Švédi či Česi, ale aj podľa zdrojov, o ktoré som sa opieral v mojich článkoch o súdnictve, máme príliš veľa sudcov.
Minister školstva nemusí byť pedagóg. Tí, ktorí nimi boli, nemajú za sebou žiadne oslnivé výsledky. Máme príliš veľa vysokých škôl, ktoré sú motivované prijímať čo najviac žiakov s vedomosťami a zručnosťami, ktoré by im nestačili pred 30-timi rokmi ani na maturitu. Výsledkom sú titulovaní blbci, z ktorých mnohí učia na základných školách svojich žiakov a veria, že spoľahlivým zdrojom informácií je Zem a Vek, ruské štátne médiá a nespoľahlivým sú SME či Denník N.
Minister školstva nemá zastupovať učiteľov, ale žiakov a ich rodičov. Školstvo potrebuje tiež znížiť počty zamestnancov, ale na rozdiel od polície, prokuratúry či súdov, nie je to základná služba štátu. Preto by školstvu pomohlo, aby ministerstvo slúžilo len na nastavovanie pravidiel a kontrolu, ale štát nemal žiadne vlastnícke práva k školám a ani by nemal určovať platy (v výnimkou vzdelávania poskytovaného ako sociálna dávka) a to ani formou delegovania "vlastníctva" alebo zriaďovateľstva na VÚC a samosprávy.
Minister zdravotníctva má presadzovať záujmy občanov, teda to, aby boli čo najdlhšie zdraví a aby, keď ochorejú, dostali zdravotnú starostlivosť. Záujmy konkrétnych lekárov či štátnych zariadení sú nepodstatné, iba ak sa zhodujú s cieľom zlepšenia zdravotnej starostlivosti. Odboroví predáci v stranách vládnej koalície neveštia nič dobré. Odborné argumenty totiž u nich prebije odborársky a stavovský cieľ, takže minister zdravotníctva by mal mať poradcov skôr z oblasti zdravotného manažmentu.
Jordan B. Peterson nedávno zverejnil krátke video, v ktorom vyjadruje svoj obdiv k britskej konštitučnej monarchii a zvlášť zdôrazňuje psychohygienický vplyv pravidelných návštev britského premiéra (v preklade prvý služobník) u kráľovnej. Porovnáva to s USA, kde je prezident nielen hlavou exekutívy, ale vnímaný ako panovník - viď pozornosť, ktorá sa dáva prvej dáme USA, určite je väčšia ako mal princ Philip vojvoda z Edinburghu.
Peterson hovorí, že človek vo vysokej funkcii má tendenciu sa obklopovať pritakávačmi a stráca prístup ku kritickým priateľským názorom (mnoho ľudí považuje kritiku za niečo nepriateľské, možno je tak nastavené školstvo na celom Západe, určite na to majú vplyv algoritmy sociálnych sietí, ktoré vytárajú názorové bubliny). A samoľúbosť amerického prezidenta nie je ničím obmedzovaná, takže aj menej egocentrickí ľudia ako Donald Trump by mali problém udržať si zdravý sebakritický pohľad.
Vo Veľkej Británii boli však premiéri konfrontovaní kráľovnou, ktorá už zažila mnoho ich predchodcov. Toto považuje Peterson za veľmi prospešné a naozaj nemám pocit, že by britskí premiéri boli egocentrickejší ako slovenskí.
Možno aj preto je v našich končinách skôr zázrak, ak sa stane premiérom človek ako Petr Fiala, ktorý má dostatočnú sebareflexiu a ktorý z pozície predsedu vlády môže korigovať ostatných ministrov tak, aby mali na zreteli účel svojej funkcie.
Bolo by dobré, ak by médiá pristupovali k ministrom presne z pohľadu toho, ako slúžia občanom a spozorneli, ak ministri začnú viac riešiť záujmy zamestnancov či "rezortu" (čo sú záujmové skupiny), pretože ich záujem zaplatíme všetci a výsledkom môže byť horšia situácia (hoci minister obľúbenejší medzi zamestnancami ministerstva). A až také bohaté Slovensko nie je, aby muselo riešiť pohodlie prebujnenej administratívy.
