Terorizmus má rôzne formy. Arabský terorizmus v minulom storočí boli únosy lietadiel, bombové útoky, Čierny September, ktorý zaútočil na izraelských športovcov v roku 1972 na olympiáde v Mníchove. V tomto storočí to bol útok na dvojičky v New Yorku, ISIS a genocídny útok na Izrael z 7.10.2023.
Teroristi na Vuelte
Preto ľudia, ktorý útočili na cyklistov na Vuelte, niektorých zhodili alebo spôsobili pád, sú podľa mňa len teroristi, ktorí ešte nepokročili na úroveň vraždenia. A hoci podpora Hamasu formou protestov tu bola aj pred siedmym októbrom, dokonca hneď po útoku bola v New Yorku demonštrácia na podporu Hamasu s heslami žiadajúcimi vyhnanie Židov ("od mora k moru") z Judei, rozsah, ktorý bol vidieť na španielskej Vuelte ma prekvapil.
To, že Španielsko nie je technicky schopné zvládať tieto preteky bolo známe už predtým, ale išlo len o také drobnosti ako strata signálu z helikoptéry, nedostupnosť výsledkov a pod. Tohto roku sa ukázalo, že Španielsko rezignovalo na bezpečnosť cyklistov, jediné k čomu sa organizátori zmohli bolo skrátenie etáp.
Situáciu v rozhodujúcej 20. etape som videl naživo. Na fotke je vidno malý dav ľudí so zástavami palestínskeho štátu, ktorí sa vrhali cyklistom idúcim 50 a viac km/h do cesty.
Krátka história španielskeho antisemitizmu
História prenasledovania Židov na Pyrenejskom polostrove trvá viac ako 1300 rokov. V siedmom storočí to boli Vizigóti, ale to bol temný stredovek. Potom časť polostrova dobyli imperiálni Arabi v rámci svojho kolonialistického projektu "konvertuj alebo zomri". Keď katolíci dobyli Pyrenejský polostrov a začali vlastnú imperiálnu politiku v Amerike, vyhnali Židov zo Španielska znova. Odvtedy až do 20. storočia zrejme Židia neboli pre Španielsko zaujímaví, vracali sa v malom množstve a asi sa neobjavil ani ten antijudaizmus, ktorý bol všadeprítomný u slovenských obrodencov, ako to spomína Michal Vašečka.
Medzi svetovými vojnami sa socialistické hnutia 19. storočia rozdelili na dve hlavné skupiny - marxistov/komunistov a fašistov. V Španielsku tieto skupiny vytlačili stred a v roku 1936 vypukla občianska vojna. Republikánov (teda komunistov a marxistické skupiny) podporovali židovskí intelektuáli, katolícka cirkev stála na strane fašistov, ktorí zvíťazili.
Hoci mal generál Franco antisemitské reči, počas 2. svetovej vojny Španielsko na rozdiel od Slovenska neposlalo svojich Židov na smrť, ale naopak poskytlo im útočište. Po smrti Franca dostali Židia dokonca aj občianstvo (1978).
Po vojne bol Franco izolovaný, tak hľadal spojencov v arabských a moslimských krajinách ako Egypt, Líbya, Saudská Arábia. Neskôr pokračovala ľavicová záľuba v arabskom "antikolonializme", teda podpora čohokoľvek, čo Arabi urobil proti Britom či Francúzom. Už v roku 1979 prijali teroristu a neskôr nositeľa Nobelovej ceny mieru Jásira Arafata. Dobré vzťahy mali aj s diktátorom Muhammarom Kaddáfim. Náznak antisemtizmu môžeme nájsť v tom, že diplomatické vzťahy s Izraelom má Španielsko až od roku 1986, teda 11 rokov po smrti Franca.
Španieli veria, že Izrael pácha v Gaze genocídu
Dnes 82% Španielov verí, že Izrael pácha v Gaze genocídu, Španielsky prezident za to žaluje Izrael v Haagu, chystá bojkot eurovízie, ak tam bude súťažiaci z Izraela. To by vysvetľovalo Vueltu.
Z veľkej časti je za tým nevedomosť a hlúposť. Mozog máme na prežitie, len niektorí ho (občas) používame aj na rozmýšľanie a o takej vzdialenej a nejasnej veci ako je genocída sa ľuďom nechce rozmýšľať a reagujú emočne. A španielska politika im predkladá emócie a antisemitské a antiizraelské lži. Ale aj tak je to číslo desivo veľké.
Genocída musí mať úmysel vyvraždiť nejaké etnikum. V Izraeli žije viac ako 2 000 000 Arabov, ktorí majú ľudské a občianske práva, slobodu vierovyznania a viac-menej (záleží od množstva rakiet, ktoré stihne Hamas či iní teroristi vyrobiť a vystreliť na územie Izraela) bezpečný domov. Naopak Arabi v Palestíne a Gaze sa už viac ako 75 rokov snažia o likvidáciu štátu Izrael a viac ako 100 rokov o vyhnanie Židov z Judei, ktorú arabskí imperialisti dobyli v 7. storočí a neskorší súverci z Turecka ju stratili až po 1. svetovej vojne. Iste aj tu, rovnako ako v prípade nacistického Nemecka alebo katolícko-fašistického Slovenského štátu to neznamená, že všetci podporujú danú politiku. Ale Hamas vyhral v roku 2006 voľby v Gaze a na pravom brehu Jordánu (44,5% hlasov), pričom spolu s druhou najväčšou teroristickou organizáciou/politickou stranou Fatah (41% hlasov) mali spolu 122 poslancov z 132, čo je viac ako 92%, a preto si dovoľujem toto zovšeobecnenie.
V Gaze sa Izrael snaží o nemožné: zlikvidovať Hamas. Ale tých 100 posledných rokov ukazuje, že palestínsky terorizmus dostávajú deti do hláv už od škôlky a tak ako sa Rusi nevedia zbaviť svojho nevoľníckeho myslenia a nemôžu mať demokraciu, tak to nepôjde ani v Palestíne. Aj keby Izrael zlikvidoval Hamas, bude tu stav ako v roku 2006, keď Izrael nechal Gazu Gazou a bol z toho útok zo 7.10.2023.
Bojovať proti nepriateľovi, ktorý ani nie je armádou štátu, ale skupinou "civilistov" s ukrytými zbraňami bolo vždy ťažké. V preplnenej Gaze sa to bez civilných strát nezaobíde, každý mŕtvy je vyhlásený za obeť Izraela a západná tlač túto lož preberá, aj keď ich zabije Hamas alebo zomrú na starobu. Množstvo mŕtvych je informácia od Hamasu. Hladomor tiež. Neviem, aké iné možnosti Izraelu ostávajú, keď má za cieľ 1. Dostať naspäť živých aj mŕtvych unesených, 2. Odstrániť hrozbu opakovania sa teroristických útokov.
Prečo práve Španielsko?
V Španielsku má Hamas vyššiu podporu ako v iných krajinách, ktoré niekedy majú väčšiu moslimskú komunitu. Môže tu ísť o odpútavanie pozornosti od slabej ekonomiky. Španielsko bolo v novoveku ekonomicky zaostalé hlavne vďaka silnejšiemu kolektivistickému mysleniu ako napríklad v Holandsku alebo Anglicku. Aj ľavica aj pravica verí v silný štát (čo mi to len pripomína?) a ten prerozdeľuje veľa peňazí veľmi neefektívne.
Aktúalne čísla nie sú také zlé: nezamestnanosť majú rekordne nízku, len 11%, dlh len 104%, zdá sa, že turizmus ich drží ako tak nad vodou. Nemajú však ani 2% na obranu a už vôbec neprídu na pomoc pobaltským krajinám a Poľsku, keď ich Putin napadne.
Ľavica tak okrem prirodzeného antisemitizmu (akým trpela Labour Party pod Corbynom), lokálneho ľudového antijudaizmu (ten máme u nás asi ďaleko hlbšie zakorenený ako Španieli), podpore islamu (ako súčasť "sebamŕskačstva" proti judeo-kresťanským základom euroatlantickej civilizácie) odpútava pozornosť od vlastných problémov.
Navyše je možné, že tak ako šašovia Macron a Trump, aj socialistický premiér Pedro Sánchez sa chce do dejín niečím zapísať. Španielsko navyše (ale podobne aj Írsko s "centristickou" vládou) z krajín EÚ najmenej podporuje Ukrajinu (okrem kolaborantov Slovenska a Maďarska), čo je celkom zaujímavý postoj. Geograficky je v bezpečí a aj tak nepomôže obeti (len rečami) a naopak v prípade útoku Hamasu na Izreal pomáha práve agresorovi (na strane Ruska asi Sánchez nie je pre verejnú mienku).
Ľavica všade po svete inklinovala po prvej a viac po druhej svetovej vojne k islamu, v minulom storočí snívala dokonca o islamskom socializme (Kaddáfí, Arafat). Dnes v marxistickej mytológii z dvojice utláčateľ-utláčaný kladie islam automaticky do pozície utláčaného, hoci všade vo svete spôsobuje problémy a pôsobí expanzívne a do ruskej invázie na Ukrajinu bol hlavným zdrojm svetového terorizmu. Preto sa dá očakávať, že krajiny s ľavicovými vládami budú podporovať Hamas (reči o palestínskom štáte sú dnes úplne bezpredmentné).
Dnes v Gaze nevládne nikto, Hamas stále drží rukojemníkov, občas zaútočí na autobus s civilistami v Izraeli, izraelskí vojaci sa v ruinách snažia nájsť nepriateľa a v Gaze tak nie je nikto, kto by dnes reálne požadaval samostatný štát. Na pravom brehu Jordánu sa Hamas teší obrovskej podpore, aj tu zrejme ide len o dočasné prímerie, kým vzbĺkne ďalšia intifáda. Uznanie Palestíny je tak odmena Hamasu za útok zo siedmeho októbra 2023.
