Nedávno som si na STV2 pozrel rozhovor Michala Havrana s francúzskymi intelektuálmi. Druhé kolo prezidentských volieb vo Francúzsku sa blíži a podľa mojej predpovede, je EÚ až do volieb zablokovaná a ďalšie rozhodnutia voči Ruskej agresii môžu reálne prísť, až keď bude mať Macron potvrdený druhý mandát.
V rozhovore zazneli zaujímavé nepresnosti, ktoré naznačujú v čom je problém pôvodnejších krajín EÚ zaujať taký postoj voči Rusku, ktorý by naň ešte trošku zatlačil.
EÚ => mier
Jedno z tvrdení bolo, že Európska únia je príčinou, prečo v EÚ nie je vojna. Je to klasické zamieňanie korelácií, či dvoch implikácií z toho istého tvrdenia.
V skutočnosti po druhej svetovej vojne boli krajiny také vyčerpané, že ekonomicky potrebovali Marshallov plán na svoju obnovu a politicky všetci videli, že vojna neprináša žiadne zisky, ale len straty a to všetkým. Štáty Západu sa rozhodli prehĺbiť svoju ekonomickú spoluprácu a toto predchádza vzniku vojen. Vojnu nevedú ani Kanada s USA ani Austrália s Novým Zélandom, hoci netvoria politické únie.
Okrem politických predpokladov (na ktoré správne na príkladoch Španielska, Portugalska a Grécka v relácii poukázali) - teda demokratické zriadenie a vláda práva, je Európska únia je postavená na 4 ekonomických slobodách.
Voľný pohyb kapitálu bol v minulosti vďaka hotovostnému svetu zložitejší, ale pre bohatších ľudí celkom možný. Bohatý Angličan mohol so svojimi britskými librami celkom dobre existovať v Taliansku, Francúzsku či Nemecku. Väčší objem pohybu kapitálu prišiel s elektronizáciou a bankovými službami, ale pohyb kapitálu nie je taký zložitý ani voči iným krajinám sveta ako je EÚ, hoci ho nepopierateľne legislatíva EÚ zjednodušuje.
Voľný pohyb služieb bol v minulosti (ešte aj v 50-tych rokoch) obmedzený na osobnú prítomnosť a zďaleka nebol ten najväčší problém.
Voľný pohyb osôb bol možný pre tých, ktorí si to mohli dovoliť a naopak nebol dôležitý pre bežných ľudí, ktorí si to nemohli dovoliť. Následné bohatnutie v mierových rokoch spôsobilo, že cestovať mohlo viac ľudí. Toto je bod pre EÚ, teda pre Schengen, pretože stretávanie sa s cudzími národmi a kultúrami je užitočné na to, aby ľudia neboli príliš xenofóbni (to je živná pôda pre vznik vojny). Rovnako pôsobí aj projekt Erazmus.
Nakoniec je to voľný pohyb tovarov a to je presne to, čo tu pred 2. sv. vojnou nebolo (krajiny si "chránili" svoj trh) a k tomuto smerovali snahy západných krajín po nej. Takáto ekonomická spolupráca si potom vyžiadala znižovanie ciel a taríf a až potom prišli na rad zjednotenia noriem a podobne. A postupné zbližovanie noriem znamenalo väčšiu integráciu. Na druhej strane základnou pozíciou EÚ v rokovaniach o brexite bolo čo najviac znemožniť Veľkej Británii vstup na trhu EÚ.
Slobodný obchod (free trade) teda spôsobil mier v západnej časti Európy ako aj integráciu niektorých krajín do EÚ.
Integrácia je konečný cieľ
Keďže išlo o francúzskych hostí (v Paríži), nemožno sa čudovať, že v otázkach integrácie boli všetci jednotne za čo najväčšiu integráciu. Trošku divne pôsobilo, ako sa vyjadrili k tzv. striedmym krajinám (to sú tie, ktoré nechcú, aby sa zrušili limity na dlh a deficit pre krajiny eurozóny, hoci tresty za ich porušenie sa nevymáhajú). Označili za príšelcov do EÚ, ktorí sa potrebujú zviditeľniť, pretože medzi nimi je iba jedna krajina (Holandsko) z pôvodnej šestky a ďalšie - Švédsko, Dánsko, Rakúsko prišli do EÚ až neskôr.
Toto vyčlenenie sa voči napríklad Švédsku, že prišlo do EÚ neskôr, takže nemá čo vyskakovať je ešte nič proti tomu, ako sa pozerajú na krajiny strednej Európy. Preto sa zdá, že nechcú do EÚ prijať ani Ukrajinu ani Moldavsko či Gruzínsko.
Vôbec ich ale nezaujíma podstata tvrdenia, ale kto to hovorí (ako francúzski komunisti na parížskych barikádach v roku 1968). Pretože striedme krajiny chcú dodržiavanie pravidiel, ale Brusel a integrátori sú presvedčení, že v mene integrácie sa môžu pravidlá porušovať (viď "záchrana" Grécka zdieľaním jeho dlhov). Rovnako predsa reagovala EÚ na neúspešné referendá o euroústave, ktoré sa museli sa opakovať, kým nedopadli správne.
Tento prístup k pravidlám - teda, že sú pre tých druhých a ja ich nemusím dodržiavať - je ten najväčší problém všetkých ľudských spoločností v dejinách. Iba tie, ktoré dokázali presadiť vládu práva boli úspešné - či už z hľadiska subjektívneho pocitu šťastia ľudí, ekonomického rastu, veku dožitia či iných kritérií. Toto je to, čo by som chcel, aby na Slovensku platilo - pravidlá platia pre všetkých rovnako - nie iné rovnosti (ako bola komunistická ilúzia), ale rovnosť pred zákonom je základom všetkého.
Rovnaký prístup preukázala EÚ aj voči Brexitu. Miesto toho, aby sa akceptovalo rozhodnutie občanov UK o vystúpení z EÚ, vymýšľali sa taktiky, ako referendum zopakovať, kým nebude ten správny výsledok a vôbec prvé roky mala Veľká Británia problémy, že Brexit mali realizovať remainisti. Brexit nastal 31.1.2020, keď sa už rozbiehala pandémia koronavírusu. Takže tak ako mali smolu naše vládne strany, mali smolu aj Briti. Covid síce zasiahol viac menej všetkých - čiže zmrazil akékoľvek možnosti rastu - ale obavy z pandémie nedali Britom ani šancu využiť Brexit k ekonomickému rastu. Poznámky zo strany francúzskych hostí, že brexit je neúspech sú asi predčasné.
Prístup francúzskych colníkov v prvých hodinách po brexite bol symptomatický. Kontrolovali vodičov vychádzajúcich z eurotunelu, či majú pri sebe sendvič s anglickou salámou, ktorá sa v priebehu pár hodín stala z bezpečného výrobku spoločného trhu zrazu nebezpečnou chemickou látkou a jej prenosu do EÚ bolo nevyhnutné zabrániť.
Kým si eurointegrátori neuvedomia, že dodržiavanie dohôd je dôležitejšie ako integrácia, budú nastávať ďalšie problémy.
Ukrajina musí vyhrať
Európska únia stojí pred morálnym záväzkom voči Ukrajine, ktorá bojuje aj za našu slobodu.
Denne EÚ platí Rusku asi 500 mil. € za plyn a 260 mil. € za ropu. Ročne by to bolo 280 000 000 000 € (niekedy je dobré napísať takéto veľké číslo). Vyzerá to obrovská suma, ale predstavuje to asi 1,8% HDP (ten je okolo 15 biliónov €).
Ak by sme miesto ruskej ropy a plynu kupovali tieto suroviny na iných trhoch, možno by to bolo o polovicu drahšie, čiže by sme si priplatili 1% HDP. Ale víťazstvo, resp. neporazenie Ruska bude znamenať, že budeme musieť viac zbrojiť (Rusi chcú ísť minimálne po Berlín). Potom by sme museli na zbrojenie dávať o aspoň 2% viac ako doteraz a už toto je drahšie ako sa odpojiť od Ruska a kupovať ropu a plyn inde. Pritom v tejto rovnici nie sú zarátané straty samotnej Ukrajiny, ktoré sa ťažko vyčísľujú (poisťovne to asi vedia, ja nie).
Čiže zastavenie dovozu plynu a ropy je nevyhnutné a má prísť čo najskôr, pretože Rusko si postaví ropovody a plynovody do Indie a Číny. Aspoň ekonomický tlak na Rusku sa musí ešte zvýšiť. Dočasný ekonomický pokles bude vykompenzovaný ušetrenými peniazmi za vyzbrojovanie, ktoré nebude musieť byť až také masívne, ďalej sa budeme vďaka reálnejším cenám (v tej ruskej nebolo zakomponované riziko spustenia vojny v Európe) vedieť lepšie rozhodnúť, ako znížiť závislosť ekonomiky na fosílnych palivách.
Iste, sankcie budú trvať desaťročia (Krym Rusi okupujú 8 rokov, podľa mňa by zrušenie sankcií mohlo prísť na rokovanie až po rovnako dlhom čase od vrátenia Krymu Ukrajine) a Rusko bude izolované. Ak však na Ukrajine neprehrá, tak sa bude táto horda môcť opäť vyzbrojiť a zaútočiť niekde inde. A tomu musíme zabrániť a nie financovať to, pretože skôr či neskôr napadne krajinu EÚ (resp. NATO).
Ukrajina podala prihlášku na vstup do EÚ. Samotný vstup sa možno uskutoční okolo roku 2030 aj v prípade, že Rusi prehrajú už tento rok a Ukrajina bude tých niekoľko budúcich rokov okrem opráv krajiny aj opravovať inštitúcie tak, aby boli kompatibilné s EÚ a bude postupne spĺňať kritéria vstupu. Dovtedy sa EÚ zmení.
EÚ nemusí byť socialistická
Ako poznamenali aj francúzski hostia vo Večeri s Havranom, EÚ je nespokojná nielen s Poľskom a Maďarskom, ale aj s Rumunskom a Bulharskom - úroveň korupcie je vysoká a právneho štátu nízka (Slovensko úspešne zakrýva svoje problémy).
Ak bude chcieť Francúzsko a Belgicko mať svoj socializmus s čiastočne centrálne riadenou ekonomikou, 30-hodinovým pracovným časom a štedrými sociálnym dávkami, môže byť. Nám napríklad eurofondy škodia, pretože podporujú myslenie pečených holubov padajúcich z neba a závislosť na štáte. Moji starí rodičia ma učili, že bez práce nie sú koláče, že najprv práca a až potom zábava a podobne. Ešte aj moji rodičia sú vychovaní v takomto duchu. Avšak západoeurópania nezažili socialistické zriadenie, takže ich viera v štát, ktorý sa o nich postará od kolísky po hrob (a ideálne im bude rozdávať tie pečené holuby) silnie a mám obavy, že ju uprednostnia pred utrpením Ukrajiny.
Ala aj my sme už tieto princípy sme opustili (v roku 2006, keď sme sa cítili ako tatranský tiger) a chceme mať všetko hneď a zadarmo. U nás to viac ako v západnejších krajinách spôsobuje, že populisti, ktorí to sľubujú sa dostanú k moci. A niektorí svoje idey aj skúšajú realizovať (na Slovensku ide o nájomné byty, štátne zdravotníctvo, či zákaz predaja pôdy a elektrární maďarským vlastníkom). Žiadna relevantná strana neháji tradičnú liberálnu demokraciu s malým štátom, ktorého úloha spočíva v nastavovaní malého množstva pravidiel (nie príliš často) a v kontrole dodržiavania týchto pravidiel.
Avšak pri rozdielnom pohľade na socializmus medzi krajinami EÚ, nie je nutné, aby tie, ktoré ho nechcú museli odísť ako Veľká Británia. EÚ by mala fungovať na inom princípe ako na princípe integrácie do socialistického štátu. Viacrýchlostná Európa je možno tým riešením.
Aká má byť nová EÚ ?
Jednotná mena je niečo, čo by nemalo mať ani jednotné Taliansko, pretože Miláno a Neapol sú ekonomicky úplne niekde inde. Ale má ju veľká časť krajín EÚ - niektoré sú zodpovedné (striedme) a iné by radi robili sociálnu politiku tlačením bankoviek (pred sto rokmi by takto asi vyvolali hyperinfláciu), čo je jednou z kľúčových zdrojov dnešnej inflácie.
Politické fungovanie EÚ by sa teda malo upraviť tak, aby mohla obsiahnuť aj krajiny Balkánu aj Ukrajinu, pričom by sa uplatňovali 4 ekonomické slobody a nadradenosť európskych súdov. Už toto postačuje na to, aby nebola medzi krajinami vojna, ale rozvíjala sa spolupráca a ekonomicky napredovali.
Ostatné záležitosti (napr. eurofondy) by boli na základe dobrovoľnosti - nikto nie je povinný sa zúčastniť, nikto nesmie byť odmietnutý. 35 komisárov je veľa, rotujúce predsedníctvo by sa vrátilo do tej istej krajiny po 18 rokoch, toto bude problém nielen pre Francúzov. Ale sú to technické záležitosti, ktoré EÚ musí nejako vyriešiť.
Podstatné je, aby padlo rozhodnutie, že EÚ nepôjde cestou povinnej integrácie, ale naopak rozumného rozširovania, pretože obchodné dohody medzi EÚ a susedmi (Island, Švajčiarsko, Nórsko) sú vlastne záväzky bez práv a nie sú pre kandidátske krajiny lákavé (EÚ je "vybraná spoločnosť").
