V slovenských pomeroch je to zrejme reakcia na snahu kresťanských konzervatívnych politikov komplikovať už aj tak nie príliš jednoduchý život ľudí, ktorí podstupujú tranzíciu na opačné pohlavie.
Najprv som si vypočul reláciu .týždňa s Jurajom Petrovičom, ktorého hosťom bol Michal Patrák. Veľmi kultivovaným spôsobom pán doktor vysvetľoval čím všetkým si musia prejsť ľudia, ktorí majú objektívne diagnostikovanú transrodovosť (nevyjadrujem sa príliš odborne, proste im viacero psychológov a psychiatrov po mnohých sedeniach potvrdí, že ich pohlavné znaky nezodpovedajú tomu, čo sú).
Potom som si pozrel reláciu Do kríža s viacerými hosťami. Jaroslav Daniška síce vyťahoval štatistiky, že desiatky percent ľudí na Západe o sebe tvrdia, že sú transsexuáli a pritom nie sú (nepoužíva pojem transrodovosť, pričom sex v slove transexualita je z latinského sexus, čiže pohlavie, ale bežná populácia to nepochopí), ale slovenské reálie sú niekde úplne inde.
Slovensko - rodné číslo
Problém sa týka jedného človeka z 20 000. Napriek tomu sa to stalo predmetom politiky. Konkrétne pani Záborská predložila návrh zmeny zákona, ktorý znemožní transrodovým ľuďom zmenu rodného čísla a NRSR pod vedením SMERU, SME-Rodina, OĽANO a nezaradených (kléro)fašistov zákon posunuli do druhého čítania.
Pani Záborská je presvedčený katolícky fanatik a vie najlepšie, ako majú ostatní žiť. Kolektivistická identita je u nej prvoradá, my sme ovce a máme poslúchať našich pastierov (klérus ?). Avšak na rozdiel od Ježiša, nemiluje svojich blížnych, fanaticky ich nenávidí a chce ich "napraviť" alebo sa ich zbaviť (tak ako sa jej starší súputníci zbavovali za Slovenského Štátu Židov). A pokiaľ to nejde, tak si do nich aspoň kopne - lebo to je jediný účel zlomyseľnej zmeny zákona, ktorým skomplikuje život pár sto ľuďom.
Pridávajú sa k nej oportnutisti, ktorým ide o zničenie právneho štátu a o to, aby za svoje zločiny neboli potrestaní. Ide im o šírenie nenávisť a zloby, pričom preferenčne z toho najviac ťaží najskúsenejší z nich - Róbert Fico. Je však šikovný stratég, takže možno za podporu návrhov pani Záborskej dostane podporu pre návrhy ničiace už aj tak oslabený právny štát.
Rodné číslo máme naviazané na dátum narodenia a pohlavie. To uľahčuje zapamätanie si rodného čísla - stačia 4 číslice a to zvládne viac ľudí ako pamätať si 10 číslic. Zmeniť rodné číslo tak, aby neobsahovalo pohlavie (alebo ani dátum narodenia) je veľmi drahé. Ak by sa ale pani Záborská dokázala (kresťansky) vcítiť do pozície človeka, ktorý celé detstvo a pubertu prežil s pohlavím, s ktorým bol nešťastný, podstúpil tranzíciu (alebo aj chirurgické zákroky) a potom v styku so Slovenskou Republikou sa po predložení rodného čísla stretne s osobou na druhej strane (úradník, policajt, atď.), ktorá si povie "Podľa RČ je to muž, ale vyzerá ako žena, to bude určite nejaký úchyl". Tomuto by museli úplne zbytočne čeliť po schválení daného návrhu zákona.
Ja mám na štát dosť libertariánsky názor (kedysi sa tomu hovorilo liberalizmus, ale v USA sa to slovo sprofanovalo). Podľa mňa sa štát občanom do života nemá starať a ak áno, tak ho uľahčovať a nie im ho komplikovať. Štát by sa nemal starať do súkromia iných (to je k LBG) a nemal by komplikovať ľuďom život (T).
Zároveň si myslím, že liberálna demokracia je najlepší overený politický systém. Je postavená na základných individuálnych ľudských a občianskych právach. Kolektivistické práva sú uplatňované len minimálne. Avšak dnes sa zdá, že celý svet sa delí na základe skupinových identít a štát ich začína zohľadňovať. Tým ale neguje individuálne ľudské práva, ktoré sú s nimi v rozpore. Podľa Daniela Hannana sme dokonca už za érou liberálnej demokracie a vraciame sa k despóciám.
Slovensko má vážnejšie problémy - nevzdelané a hlúpe obyvateľstvo (čo je výsledok štátneho školstva, ale aj vplyvom štátnej RTVS), katastrofálne štátne zdravotníctvo, prebujnená štátna správa, nekvalitné štátne súdnictvo, štátna prokuratúra a štátna polícia.
V diskusii Do Kríža spochybňoval Daniška to, že hormonálna liečba (ako súčasť tranzície), prípadne chirurgické operácie by mali byť platené zo zdravotného poistenia ("veď to nie sú choroby"). Ani pôrod nie je choroba a tiež sa platí z poistenia. Podľa mňa by štát mal nastaviť v zdravotníctve podmienky tak, aby nečakané a vážne zdravotné situácie boli hradené z poistenia, triviálna nádcha (a voľnopredajné lieky a vitamíny) nie a v niektorých prípadoch by mala byť spoluúčasť pacienta alebo mierne vyššie poistenie. Napríklad ak fajčiar podstupuje odvykanie od závislosti, malo by to byť hradené, ale ako fajčiar by mal mať vyššie poistenie (tak ako pri životných poistkách).
USA - transženy v športe
Včera som dopozeral rozhovor Jordana B. Petersona s univerzitnou plavkyňou Riley Gaines. Tá musela na celoamerickom univerzitnom šampionáte v plávaní čeliť nečakanému súperovi - osobe menom Lia Catherine Thomas. Problém je, že Lia bola do svojich 19 - 20 rokov Williamom a plávala časy na 500 yardov asi 10 sekúnd za "svetovými" mužskými rekordami a 10 sekúnd pred najlepšími ženským časmi histórie (s výnimkou sedemnásobnej olympijskej víťazky Katie Ledecky, tú prekonával o 6 sekúnd). Po 1-2 ročnej hormonálnej liečbe v súlade s pravidlami progresívnej univerzitnej atletickej asociácie NCAA, sa teda zúčastnila celoamerického šampionátu, na ktorom bola aj Riley Gaines.
Lia Thomas najprv vo svojej silnejšej disciplíne 500 yardov (asi 450m) porazila striebornú olympijskú medailistku spred pol roka Emmu Wyant o 1 a pol sekundy (to je veľa aj na 450m)! Neskôr sa stretli Riley Gaines a Lia Thomas najprv v súboji na 200 yardov, kde obe dosiahli rovnaký čas. Cenu za 5. miesto ale udelili Lii Thomas bez toho, aby to nejako vysvetlili.
Navyše Gaines spomína, aký šok pre ňu bol, keď v ženskej plaveckej šatni videla holého muža a keď sa išla sťažovať, povedali jej, že šatne sú unisex. Pred pár rokmi by holý muž v ženskej šatni bol problém a riešila by to polícia, v roku 2022 je to žiadúca vec.
Jej snaha o férovú súťaž, v ktorej proti sebe nastupujú ženy, ktoré športu venujú väčšinu dovtedajšieho života s vedomím, že ani na najslabších plavcov v mužských tímoch nemajú šancu, ale práve preto majú oddelené ženské súťaže, potom nasmerovala k tomu, aby transženy nemohli súťažiť v športoch so ženami, pretože pubertálny vývoj im z hľadiska svalovej hmoty, väčších pľúc, nižšieho pomeru tuku či efektívnejšieho okysličovania dáva výhody, ktoré nevynuluje ani hormonálna liečba.
Takto sa dostala na štátnu univerzitu v San Franciscu, kde mala diskusiu, po ktorej ju začal dav jej odporcov prenasledovať a ani univerzitná polícia (ktorá sa bála akokoľvek zakročiť proti lynču) ju nedokázala inak ochrániť ako na 3 hodiny uväzniť v počítačovej miestnosti, pred ktorou sa dav dožadoval najprv práva na lynč a potom aspoň, aby sa vyplatila z tohto únosu. Dekanka, ktorá tam bola potom niežeby pomohla identifikovať páchateľov tohto zločinu, ale ich ocenila, že sú za inklúziu a proti nenávistným transfobickým prejavom.
Viem si predstaviť, ako spomínaný rozhovor naštartuje slovenského konzervatívca k svätému boju proti transsexuálom. Podľa mňa je ale problém ďaleko hlbší a zložitejší. Nič na tom nemení, že mnohí športovci (William Thomas bol elitným členom slabého univerzitného tímu) nectia princípy fair-play. Veľkú časť viny má skutočne univerzitné prostredie a plavecká federácia NCAA. Avšak univerzity USA sa nestali extrémisticky zideologizované zo dňa na deň, predchádzal tomu 30 ročný proces.
Čo s tým?
Zdá sa, že aj Slovensko aj USA má podobné problémy. Základom je hlúposť, netolerancia, kolektívna identita. Miesto toho, aby sme sa počúvali, mali empatiu a rozhodovali rozumom, sa deje pravý opak. Neviem, aké je riešenie. Slovenské školstvo je plné zakonšpirovaných tupých učiteliek (pričom hoci sú menšina - možno štvrtina, ale ich vplyv na deti môže byť katastrofálny). Americké školstvo je presiaknuté neomarxistickými narcistickými sociopatmi, ktorí preferujú inklúziu za cenu potlačenia slobody slova alebo kolektívnu identitu pred odbornosťou.
Opraviť školstvo je mimoriadne ťažké, pretože štát si uzurpoval právo určiť čo a ako sa bude učiť (v USA sa to potom obracia v jednotlivých štátoch aj opačne - proti Darwinovej teórii, proti Kopernikovi a pod.). Zároveň na rozdiel od 19. storočia, nie je vzdelanie hodnota. Vysoká škola je na získanie titulu a užitia si mladosti. Pre pozície nezaložené na zásluhách (napríklad štátna správa, pozície inklúzorov či poradcov pre rasovú teóriu a pod. na amerických univerzitách a pod.) vzdelanie nie je dôležité. Tupcov, ktorí by neskončili ani strednú školu a boli predsedami slovenského parlamentu je možno viac, ako tých ostatných (pozdravujem kapitána Danka).
Na druhej strane, hoci liberálna demokracia prehráva, mladí boli vždy radikálnejší. Len krach socialistického bloku v roku 1989 ich trošku ochromil. Potom však prešli z marixistických ekonomických bludov na bludy iného ľavicového kolektivizmu (rasové, džendrové a pod.) a dnes ich nemá čo zastaviť.
Na Slovensku však mladí predstavujú menej početné voličstvo ako "husákove" deti. Ale ani moja generácia nie je odolná voči lžiam, dezinformáciám a populizmu. Preto je ohrozenie na akademickej úrovni (západný progresivizmus) síce opačné ako hrozba pochádzajúca zo súčasného parlamentu (klérofašizmus), ale obom treba čeliť.
Ľudia si v súkromí povedia, že účasť Lie Thomas na ženských plaveckých pretekoch porušila viackrát práva všetkých ostatných plavkýň, ale otvorene sa to boja povedať. A naopak mnohí slovenskí poslanci podporia návrh zabraňujúci zmene rodného čísla transľuďom a pritom nikomu doterajší stav neuberá na právach a tej stovke našich spoluobčanov uľahčuje život. V oboch prípadoch by stačilo disponovať rozumom a empatiou. Tieto sú žiaľ v súčasnosti veľmi vzácne.
Záver
Ako liberál (klasický) nemám problém s tým, aby si trans-ľudia mohli prejsť tranzíciou a štát im ďalší život nekomplikoval. Takisto nechem, aby štát alebo univerzity prikazovali ženám, aby medzi seba prijali transženy hlavne v oblastiach, kde pohlavie hrá rolu (napríklad šport). Zdravý rozum, empatia a nedôvera v štátom pretláčané kolektivistcké riešenia mi pomáhajú v týchto otázkach.
Ostatní by si mali dať pozor, aby sme nedopadli ako varená žaba. Kým dnes nová "kresťanská konzervatívna" väčšina v našom parlamente pretláča zákony komplikujúce život pár ľuďom, už čoskoro bude súčasťou týchto hier oslabenie právneho štátu (napríklad zabetónovaním §363) a opätovný únos štátu.
