Strach z vlastnej bolesti

Zo životných skúseností mnohých ľudí vieme, že utrpenie často krát horšie znáša ten, kto je v blízkosti trpiaceho ako ten, kto utrpenie prežíva. Neexistuje snáď frustrujúcejší pocit ako neschopnosť pomôcť, nemožnosť zmeniť situáciu.

Zvlášť ťažké je to v prípadoch, keď sa jedná o vážnu chorobu alebo veľkú bolesť a najmarkantnejšie je to v prípade utrpenia malých detí. Vtedy je skutočne extrémne ťažké správnym spôsobom stáť pri svojom dieťati, správne reagovať a reálne mu pomáhať aspoň v tej miere, v akej je to možné. Tu sa snáď oplatí podotknúť, že deti často dospelých prekvapia zrelosťou, s akou sú schopné prežívať utrpenie a tak sú schopné dospelých dokonca povzbudiť. Nie je výnimkou, ak dieťa chápe situáciu omnoho reálnejšie a zrelším spôsobom ako dospelý.

Dospelí najčastejšie prežívajú svoju neschopnosť pomôcť blízkemu v utrpení ako zlyhanie. Veľmi tým trpia, boja sa týchto situácií a ak prídu, nevedia, čo s nimi. Myslím si, že toto utrpenie z pocitu zlyhania môže byť aj príčinou, prečo sú ľudia schopní akceptovať zabíjanie svojich nenarodených detí s postihnutím. Teda nie z obavy o utrpenie detí, ale zo strachu z vlastného utrpenia.

Ak chceme seriózne riešiť problém utrpenia, vrátane utrpenia nenarodených detí a utrpenia z utrpenia blízkeho, je potrebné do riešenia zapojiť nie iba cit, ale nevyhnutne aj rozum a vôľu. Veľmi sa mi páči postoj mnohých vzácnych ľudí, pre ktorých je nepriateľom iba choroba alebo postihnutie, ale nikdy nie človek. Vedia, že trpiacich možno nezbavia utrpenia, ale svojím správaním im môžu reálne pomôcť. Títo ľudia väčšinou nie sú nejakými sentimentálnymi rojkami, ale skôr realistami s veľkým srdcom, silnou vierou a pevnou vôľou. 

Akceptovať utrpenie v živote blízkeho človeka a zvlášť v živote vlastného dieťaťa je veľmi, veľmi náročné. Vyžaduje to akúsi tvrdosť, a to najmä tvrdosť voči sebe, potom aj rozhodnosť a vnútornú silu, ale dáva istotu všetkým zainteresovaným, že bude prejavená láska a zachovaná ľudská dôstojnosť.