Oceňujem, že si denník SME všimol zaujímavú diskusiu, ktorá teraz prebieha v Poľsku. V článku autorka uvádza niekoľko zavádzajúcich tvrdení. K reakcii ma vyprovokovala veta „Aj ja sa považujem za „prolife“ a záleží mi na ochrane nenarodených detí.“, pričom ale celý článok vyznieva ako obhajoba potratov.
Chcem poukázať aspoň na dva najzávažnejšie nedostatky textu. Autorka opakuje výmysel o 150 000 nelegálnych potratov v Poľsku a potratovej turistike do okolitých štátov. Takéto tvrdenie je úplne mimo reality. Pred pádom komunizmu, keď v Poľsku platil liberálny potratový zákon a potrat bol legálny, bolo podľa oficiálnej štatistiky uskutočnených 82 137 potratov (1989). Na základe vývoja v spoločnosti všetkých stredoeurópskych postkomunistických krajín vieme, že počet potratov zásadne poklesol (napr. u nás na Slovensku z 50 000 na 7 000), pričom sa uvádzajú rôzne príčiny, spomeniem iba tri najdôležitejšie – činnosť pro-life organizácií, rozšírenie antikoncepcie a demografický degres. Z akého dôvodu by práve v Poľsku mal počet umelých potratov narásť takmer dvojnásobne, keď všade inde je zaznamenaný dramatický pokles?
S týmto výmyslom súvisí aj ďalší o masovej potratovej turistike do okolitých krajín. Svojho času si dal Vladimír Palko ako minister vnútra zistiť situáciu v nemocniciach v blízkosti hraníc s Poľskom. Nič také, čo by indikovalo potratovú turistiku z Poľska, nezaznamenal. A zoberme si to aj z hľadiska sedliackeho rozumu. Ak by mala autorka a tí, čo rozširujú tieto výmysly pravdu, myslím, že taký výrazný fenomén by sme si nemohli nevšimnúť. Netvrdím, že potratová turistika vôbec neexistuje, ale je iracionálne tvrdiť, že existuje v takej miere ako sa snaží vyvolať dojem autorka.
Silno konšpiračne vyznieva aj ďalšie autorkino tvrdenie o tom, že „hnutie sa neangažuje v terénnej práci, podpore matiek a rodín v ťažkej ekonomickej alebo životnej situácii, v zabezpečovaní náhradnej rodinnej starostlivosti, v zlepšovaní zdravotnej starostlivosti, výskume a vývoji, ktoré by mohli pomôcť účinne predchádzať tým situáciám, ktoré ohrozujú životy matiek a nenarodených detí, ani v osvete týkajúcej sa sexuálneho zdravia“. Neviem ako na to autorka prišla, ale vôbec to nezodpovedá môjmu povedomiu o spoločnosti v Poľsku. To, že nejaká jednotlivá špecializovaná pro-life organizácia nerobí všetky vyššie spomínané činnosti v prospech života a rodiny je iste pravda, ale zovšeobecňovať takéto tvrdenie na celé „hnutie“ je silno zavádzajúce. Opäť sa to nezhoduje nielen s realitou v Poľsku, ale ani v Českej republike, Maďarsku a samozrejme aj na Slovensku a v ďalších krajinách. Navyše v Poľsku, ale aj inde, je to často v opačnom garde, keď sociálne orientované organizácie si robia svoju činnosť na pomoc rôznym kategóriám núdznych a nepovažujú za dôležité zdôrazňovať svoju pro-life orientáciu, kým sa ich na to niekto nespýta. Pro-life vždy znamenalo a znamená podporovať a chrániť život aj narodených a pomáhať núdznym.
Predmetná diskusia v Poľsku kopíruje vyspelosť poľskej spoločnosti v téme ochrany života. Cieľom aktuálne navrhovaných zmien je dôslednejšia ochrana života každého človeka, rovnako dieťaťa ako aj matky. Keďže súčasná úprava dostatočne neprihliada napr. na ľudskú dôstojnosť dieťaťa s postihnutím, na stole je diskusia o ďalšom posilnení práva na život.
Na záver by som si dovolil súhlasiť s autorkiným predpokladom, že momentálna situácia z hľadiska legislatívnej ochrany života v Poľsku je v porovnaní s okolitými krajinami dobrá. Myslím, že na Slovensku ešte nie sme ani zďaleka pripravení na špecifickú diskusiu, ktorá momentálne v Poľsku prebieha. Ale na druhej strane si myslím, že už sme pripravení na zmeny, ktoré v Poľsku zaviedli pred vyše 20 rokmi a ktoré znamenajú lepšiu ochranu práva na život nenarodených detí. Mali by sme o nich hovoriť a v dohodnutej forme prijať.
