Ako teda má vyzerať politika inšpirovaná kresťanstvom? A je vôbec ešte možná jej existencia?
V poslednom desaťročí sa dejú veľkéh pohyby v politickom priestore. Klasické delenie na pravicu, ľavicu, či na socialistov, konzervatívcov a liberálov s príchodom politických novotvarov je nepostačujúce. Sme svedkami akejsi "fussion" politiky a nepolitickej politiky. Ide zvyčajne o strany vzniknuté okolo nejakej osobnosti a-alebo pretekajúce sa v populizme - v tom miernom (vyzerať dobre, inteligentne, ľudsky - dôraz je na dojem) alebo v tom tvrdom (sľúbiť čo najviac v čomkoľvek, čo získa hlasy). Tieto novotvary sú politologicky ťažko zaraditeľné, ale v reál politike úspešné. To vytvára tlak aj na strany vychádzajúce z tradičných politických koreňov, medzi ktoré patrí aj kresťanská demokracia. Preto je na mieste otázka, či a ako sa s tým vyrovná.
Zlyhania kresťanskej demokracie na Západe je možné vnímať na tom, že vo väčšine podstatných otázok prestal byť rozdiel medzi kresťanským demokratom, socialistom a liberálom. V mene politickej korektnosti si politici na Západe v posledných desaťročiach začali preberať populárne témy a hlavným umením politiky sa stalo zapáčiť sa voličom. Rozdielne filozofické a politické idey spravovania krajiny boli odsunuté na druhú koľaj a politické hádky zostali prítomné poväčšine pri marginálnych otázkach. V prípade kresťanskej demokracie (kam môžeme zarátať aj väčšinu ľudových a konzervatívnych strán) to znamenalo ustupovanie z kresťanských koreňov politiky, na ktorých vznikla. Z kresťanskej demokracie reálne zostala iba idea demokracie, to kresťanské sa odsunulo do roviny trpeného dedičstva, ktoré zostalo navyše len kultúrne. Podrobne tento proces hodnotového vyprázdnenia západných kresťanských demokracií opísal Vladimír Palko v knihe Levy prichádzajú.
Na Stredo-Východe sa kresťanská demokracia ešte nestihla ani poriadne vyprofilovať a po tom, čo sa musela aklimatizovať na nové podmienky rannej demokracie a vo viacerých krajinách aj vysporiadať s hrozbou vzniku nedemokratických režimov, začína čeliť vnútorným tlakom na skratky harabinovského či kotlebovského typu. To, s čím prichádzajú Orbánova a Kacinského vládne strany možno považovať za pokus, ale asi nie celkom za ideálny vzor, keďže u nich zasa pokrivkáva druhý pilier demokratickosti. Ostatné strany hlásiace sa ku kresťanskej demokracii sú buď mimo parlamentu (čo je zatiaľ aj prípad KDH) alebo lavírujú na hrane zvoliteľnosti (napr. KDÚ-ČSL v ČR).
Skrátka, kresťanská demokracia dnes nemá vzor, podľa ktorého by mohla sebaisto a hodnoverne pôsobiť. Ten vzor je potrebné nájsť resp. vytvoriť. Domnievam sa, že krajiny bývalého východného bloku majú väčšiu šancu nájsť vhodný model fungovania kresťanskej demokracie nového typu ako krajiny Západu. My tu v Strednej Európe totiž máme dlhoročnú skúsenosť s komunizmom, zažili sme jeho devastačné účinky a pamätáme sa na to, ako prišiel k moci vďaka zneužitiu demokracie . Ľahšie tiež odhalíme jeho novodobé klony v podobe extrémneho liberalizmu, ktorý sa opäť raz pokúša budovať na Zemi raj bez Boha a "oslobodiť" človeka nielen od boha, ale tiež od seba samého a prírody, teda od reality a pravdy. Zároveň sme mali možnosť z diaľky pozorovať proces vyprázdnenia kresťanstva na Západe, čoho súčasťou v politickej rovine bola zmena kresťanských demokracií na strany ľudové, teda schopné prispôsobiť sa čomukoľvek v mene volebného úspechu. A napokon v našom priestore fungujú cirkvi ako nositeľky kresťanstva, ktoré majú vysoký morálny kredit, ku ktorým sa hlási pomerne vysoké percento ľudí.
Preto je namieste, aby sme sa o hľadanie riešenia usilovali aj my na Slovensku. U nás v KDH teraz prebieha proces hľadania funkčného modelu kresťanskej demokracie, ktorý by bol kvalitnou odpoveďou politickým novotvarom zo strany "stredových" a tiež "ultrakonzervatívnych" strán. Aj tento blog je myslený ako príspevok do tejto diskusie.
Pokračovanie nabudúce.
