Dovolím si vyjadriť názor k dianiu vo vzťahoch medzi Európskou úniou a Poľskom.
Bol som v rokoch 2006 až 2010 eurodiplomatom v Londýne, meste príprav brexitu. Ovplyvňovanie ľudí pri očakávanom referende bolo zmesou vyhranených názorov najrozličnejšieho druhu, ťažko hodnotiť nakoľko v kultúre Britov a Írov pravdivých a oprávnených a nakoľko išlo tiež o politiku. Právne a ekonomické výrazy a inštitúcie boli a sú vždy politikmi používané ako nástroje vyjadrovania a presviedčania, málokedy im ľudia rozumejú natoľko, aby vedeli presne o čom sa hovorí, či aký výsledok pri voľbe určitého kroku nastane.
Začína sa vyjadrovať politická vôľa s jasnejšími kontúrami zapadajúcimi do priestoru suverenity Poľska. To je podobné ako v Spojenom kráľovstve v tom, že sa zasiahlo do historického ale živého vedomia národov.
Ústava ani na Slovensku nie je podriadená právu únie. Pokuty a jednoznačné vyjadrenia nie sú namieste. Mnohí európski politici odmietajú súdnu európsku cestu a finančné dopady, tak sa to zrejme nepodarí posunúť do priaznivejšej polohy vzťahu s úniou.
Oprieť sa o argumentáciu týkajúcu sa právneho štátu síce možno, len treba právny štát jasnejšie definovať. Právny štát je nielen právnou štruktúrou, ale aj výsledkom konkrétnej kultúry, ekonomiky, politiky a hodnotového prístupu osobitne v každom štáte, ktorý je členom únie. Tieto základné postoje určuje štátna ústava. Inak to jednoducho nejde.
Vysvetľovanie, jednoznačné hranice kompetencií v únii a rešpektovanie národných špecifík, princíp subsidiarity. Od toho odstúpiť v únii nejde, to sa vyskúšalo napríklad v diskusiách o ústave únie a o podobe jej štruktúr. Ale aj postoje Francúzska a Nemecka v ústavných otázkach tomu nasvedčujú. Okrem toho, za kľúčovú otázku právneho štátu považujú aj také témy ako regulácia sexuálneho vzdelávania na školách či iné záležitosti, ktoré navyše patria vyslovene do kompetencie národných štátov (právne konanie voči Maďarsku a Poľsku pre diskrimináciu občanov z LGBTI komunity).
Je jasné, že jednou z hlavných úloh únie je chrániť právny štát, pretože je to jeden z pilierov únie. Ochrana sa nesmie zameniť na záujmový tlak alebo stratu identity, či potlačenie jedného pohľadu pre parciálny záujem. Nie je to jednoduchá otázka a na jej vyriešenie treba okrem exaktne „chladných“ právnych, ekonomických a politických mechanizmov aj triezvy empatický pohľad s určitou dávkou pokory veľkých.
V tejto súvislosti nie je samozrejme jednoduché rozhodovať sa z pohľadov práva, kultúry ani politiky, a už vôbec nie pri pôsobení priamo v miestnostiach hlavného aktéra - štruktúrach únie. Tak citlivá záležitosť nie je obvyklá a v postojoch rozdelila aj ľudí podobného názoru. Niekedy sa toto rozdelenie stáva dôvodom pre veľké napätie, prejavujúce sa aj navonok. Pri hlasovaní o rezolúcii Európskeho parlamentu, kritizujúcej verdikt poľského ústavného súdu som si nemohol nevšimnúť negatívne vyjadrenia voči europoslankyni Miriam Lexman. Predpokladám, že hlasovala podľa svojho svedomia a berúc do úvahy všetky okolnosti, ktoré som uviedol vyššie, aj z právneho hľadiska legitímne. Mali by sme byť veľmi pozorní na rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú nielen jeden štát, ale prostredie v celej únii. Určite sa pri tom treba opierať o tie najhlbšie analýzy a fundovane tvorené stanoviská. Tvoriť ich s pokojom, diskutovať vopred v slobodnom dialógu a prezentovať s rozvahou, ale aj potrebnou odvahou.
