Aquarel

Vánok preberá ti vlasy ako lístky orgovánu,
tie samopašné modré motýle.
A deň prekročil nás ako celta stanu.
A slnko do nás klesá v nežnom datíve.

Komu hrajú sametové symfónie?
A čomu čuduje sa prekvapený Boh?
V tichu poézie najplnšie sa žije
a zamlčané kričí do nás ... do oboch.

Na chrbát ti kreslím purpurovým kľúčom,
čo chce ťa nežne odomknúť
ako more, ktoré opustené súšou
o seba bije svoju rozbúrenú hruď.

Rozbíjaj sa nežne. Zaoblil som hrany.
Pssst... tíško, prepadáme sitom koreňov.
O nás rozbijú sa ostré vodolamy.
Tvoj vzdych sa stane mojou ozvenou.