Bol to veru zvláštny deň.
Všetko vyzeralo akosi inak, celkom nové.
Slnko trochu menej hrialo.
I to srdce ľudské akoby sa menej smialo.
A ja kráčal som neviem odkiaľ
a nevedel som kam.
Až dorazil som na rázcestie ,
kde pretínal sa čas a priestor.
Štvoro ciest vedúcich do neznáma.
Keď tu vietor zavial
a ukázal mi smer.
Vykročil som rázne, ale s obavami.
Do neznámych diaľav odovzdaný.
Cesta bola rovná, ba až podozrivo priama, bez chyby !!
Tu kráčal som zas ďalej... a ďalej...
Až slnko oprelo sa o chrbát,
a ja v jednom vrecku túžba , v druhom nádej,
prestal som sa báť.
A zrazu vidím čudný zjav.
Takmer ako človek, celý v jasnom svetle.
Nepoznám nič na čo by sa podobal.
Tu zastavil ma, ani neviem ako.
Nohy zarazené do zeme.
Vraj ide z diaľky, kde nieto
priestoru , ba ani času.
Zo zeme ďalekej plnej jasu.
Spýtal sa ma, že z kadiaľ kráčam, kam a prečo ?!
Priznám sa, odpoveď som hľadal dlhú chvíľu.
Keďže sám som nevedel.
Až napadlo ma, neviem s kade a neviem kam, len tak pešo,
azda niekam dospejem.
On na to, vraj nie je dobré kráčať od rána až k večeru.
Len tak bezhlavo a bez cieľu.
Blúdiť bez cieľu a túžby,
to je ako prázdny chrám v čase
liturgickej bohoslužby.
Tak ukáž, povedal som. Daj mi ciel.
Ja sám neviem kde ma nohy nesú.
Idem dlho a bez úspechu dlhú trasu.
A on povedal mi nežným hlasom.
Až mi uši blaženosťou plakali.
Mnoho je ciest , sám si vyber.
A mnoho ľudí, no nedošli tí čo dlho čakali.
Tak neotáľaj , kráčaj ďalej.
Dlhá bude veru tvoja púť.
Strastiplná a neľahká.
No nezabudni že máš nádej.
Ako dopovedal,
zmizol náhle v záplave svetla zlatého.
Nič, ani stopa po ňom neostala.
Len akási známa vôňa, akoby chleba čerstvého.
