Už dávno minul sa čas,
kedy bezstarostnosť detstva umrela.
V detstve plnom hier a krás,
keď budúcnosť prenikavo zvonila.
Ach, aký krásny to bol čas
duše čistej, nevinnej.
Detstvo plné záhadných trás
nesmelých krokov k túžbe jedinej.
Toto všetko minulo sa.
Zodpovednosť zviazala mi ruky.
Život ktorý prúdom tiekol
v budúcnosť neistú pôsobiacu muky.
Ach, Pane, dals nám krátke roky
pre život cnostný, láskyplný.
Chcem aspoň chodiť, nerobiť veľké skoky
by som múdrosť, lásku, vieru získal....
Ako rýchlo plynie ľudský vek.
Tých čo miloval som už tu nie sú.
Aj spomienky bledé sú už takmer preč,
spomienky mŕtve, mŕtvi si aj nesú.
Všetka tá pominuteľnosť ma desí
a prázdnota mi srdce strachom plní.
Dnes si tu a zajtra už tu nie si
keď sklon života je príliš strmý.
Dnes len spomínam v duchu
na veci minulé, v spleti času stratené.
Keď šepkala láska môjmu uchu
Ži !!! ... a nemárni život pre slová studené.
Ja vždy plný túžby
hnal som sa všetko ihneď vyplniť.
Ba až zbrklo, vedený zvukom ľúbeznej hudby
chcel som to všetko zaraz porobiť.
Priam neskutočne je to, Pane,
akoby to včera bolo.
Keď zjavil som sa z lona mame
a neisto blúdil stále okolo.
A teraz ??..... Píšem si verše
ozdobený striebrom na hlave.
Rokmi obťažený sťa krík tŕňmi ruže
píšem a spomínam práve.
Netúžim vôbec tu niečo zanechať,
bohatstvo či skutky slávne.
Túžim len kus lásky, pokoja mať,
a žiť s tebou Pane, v tvojej sláve.
