Melódia

Konáre stromov olizujú noty zimy,
akoby ich chceli všetky zaspievať.
Hudba je šťastie rozdávané nehodnými.
Zlatá nitka, vibrujúca ranná inovať.

Žily sú živé struny všetkých tónov,
pulzujúce v sluchách nemých tulákov.
Tak ide ráno s nimi a zem spieva pod ňou.
Znie i v tichu mlčanlivým opakom.

Boh kreslí na oblohu nehusľové kľúče 
a v nespeve vybuchuje hudba stvorenia.
Ako keď kováč kuje ostrou hranou skvúce
hviezdy odlievané z pradávneho prameňa.

Srdce je nástrojom i uchom, v ktorom spieva.
Chrámom, v ktorom ozýva sa "pochválen".
Kto nespoznal ju, v tom je večná diera.
Kto miluje, premení ho na plameň.