Nevstúpiš dvakrát ?

Slová vryté, ako vrásky starých matrón

spečatili moju nenávisť utajenou láskou.

Hľadíš, ako večer hladí slnku na trón.

S novou nádejou ale starou maskou.

Hľadíš, ako pokorná a polepšená Magdaléna.

Nechápavá. Tak hlúpo naivná a slepo čistá.

Svitá. Už neznesiem cudzie zraky, ktorými si zahalená.

Rozložím ťa a znova spojím ohňom, ktorým si ma získaš.

Dávno vyryla si do mňa, to tiché a dejinné rekviem.

Ja však s pýchou nosím toto naše proroctvo.

Ten náš sladký dejepis, kde túžiš a ja viem,

že raz možno naplní sa. Vzklíči ten náš láskostrom.

Však už nikdy, nikdy, nehľadaj si inde šťastie

lebo strom sa vytne ľahšie, ako keď si v zemi rastie.