Písmo:
A-
|
A+
Chladné perly nadnebesia utešujú
uchodené tváre letných ciest.
Vtáci opisujú v mrakoch olovenú nulu
adresu ich vyhorených prázdnych hniezd.
Na javore jeseň elégie skladá
a na žlto farbí tajné cesty milencov.
V ich vyznaniach osud na kolená padá
len ty nad ním žiariš krutou noblesou.
Ty si živou chladnou elégiou
čo mi na hruď ryje slzy slávičie.
Ty si básnik uhryznutý čiernou zmijou.
Moje srdce tebou podupané mokré ihličie.
Vraždíš chladnokrvne a potichu ako had.
Napriek tomu hyniem tvojou rukou veľmi rád.
