Písmo:
A-
|
A+
Z prameňov absolútnej nehy tvojho okvetia
čerpám nektár, ako zamrznutá pôda lúče slnka.
Chodíme vedľa seba a dych v tichu zovretia
prerývane tvoje meno na pery mi brnká.
Si moje dobro, slasť a šťastie dní,
princíp vrúci zo základov sveta.
A túžba, otrokyňa našej záhrady,
prorokuje milovanie v husej koži leta.
Zrak nenasýti srdce hladné po kráse.
Iba dotyk, chvíľa v jednom tele,
a výdych tratiaci sa v slastnom zápase
zrosí živé farby tváre krvou zapálené.
Tak chodíme vedľa seba stratení,
ako rieky hladkajúce ostré skaly.
No duch nám zhára v krásnom plameni,
tušiac, že sme sa už milovali.
