Superbia

Komu svietiš hviezda žhavá ?!

Či neplytváš svetlom,

do tmy, Ty, lampa chabá,

čo pýšiš sa na scéne nebies miestom..

Planieš ako ohne slnka.

Celá si pyšná , spupná,

nadutá zvnútra – zvonka,

Ty, krása výšin smutná.

Vyzeráš sťa večné svetlo,

no úbohý je prevlek tvoj.

Jak odhalíš sa, to svetlo zbledlo,

A ty ? Nič ... tak si pyšne stoj !!

Veď nič iné neželá si

ten hojný nebies roj.

Len zhor celá jak si

a zhasni ľuďom pre pokoj.

Ó, nie si ani svetlom, si len stálou tmou.

Ako anjel nebies padlý,

zhodená si na zem pýchou tou

čo sa v márnivosti zračí.

Tak dosť už !!

Čas pokročil, pohli sa i dejiny,

nie si anjel, ani žena a či muž.

Si len pýchy kus, plný horkej paliny.

Akože si mohla myslieť

že svetlu budeš podobná.

Ty bieda pyšných výšiek,

Teraz znie ti pieseň pohrebná.

Nech pochová ťa pýcha

ktorou kŕmila si nás.

Teba rozkošnica tichá

nech pokryje ťa neúprosný čas !!

Nač stavala si vzdušné zámky,

robila sa sestrou osudu.

Teraz zožneš čo zasiala si,

svojej podlej márnivosti, zhnitú úrodu.