Prebudený - kapitola I.

častejšie však bezútešnosťou. Zatiaľ ,čo inšpektori v Iraku ešte stále hľadali

zbrane hromadného ničenia , Severná Kórea naopak, hromadne hrozila svojimi

zbraňami nadutého červeného šarvanca. Celý svet mal ešte v živej pamäti tie

strašné chvíle z roku 2001 , kedy neveľká skupinka moslimských teroristov

zasiahla Ameriku priamo v jej srdci a dokonale tak zrúcala ilúziu

o nezraniteľnosti tejto krajiny. Škoda len, že to muselo dosvedčiť tisíce obetí

tohto nezmyselného útoku , ostatne ako všetky obdobné útoky. Rok 2003 sa

niesol v staronovom duchu zmien, tragédii , komédii, protestov , faciek

a pohladení , vojen a občasného mieru. V nádejach na zázraky a v zázrakoch

beznádeje. Ešte v tom istom roku chceli Macedónci vyklonovať svojho národného

hrdinu a veľkého dobyvateľa, syna Filipa - Alexandra Macedónskeho zvaného

Veľký.

Ktorý sa od vrahov líšil jedine tým že zabil viac ľudí ako mohol spočítať

a tak sa honosil titulom dobyvateľ. Pre zmenu zase, bývalí Terminátor ,

Kalifornský Guvernér Arnold Schwarzenneger presadzoval interrupciu

a marihuanu na lekárske účely. Veď aj tak sa dajú zaistiť hlasy voličov... Rusi

zbožňovali Putina viac než Pána Boha , čo doviedla do absurdnej dokonalosti až

jemne vycibrená vojna medzi USA a Irakom. Táto vojna, ako sa to už stáva ,

rozdelila svet na dva tábory; prvý provojnový a krvilačný , ten druhý zdanlivo

výsostne pacifistický. No v skutočnosti sa len hanbil odkryť svoju temnejšiu

stránku, ktorá sa niekde hlboko v človeku skrýva už veľmi dlho. Hanbil sa

priznať svoju vrodenú krvilačnosť a spravodlivú túžbu po pomste alebo to bola

pomstychtivá túžba po spravodlivosti ? Už neviem, niekedy niet medzi nimi

rozdielu. Jednako ....

Pokiaľ slovenskí biskupi bojovali a vyzývali ľud podporovať mier a rýchly

koniec vojny modlitbami a pôstom , v Iraku sa medzitým irackí vojaci húfne

vzdávali medzinárodným novinárom, uvedomujúc si svoju pozíciu úbohého

štatistu. V júli toho istého roku padol Taliban, no asi nie tak dostatočne ako by

mal, lebo aj ako padnutý dokázal úspešne šíriť vlnu teroru a strachu. Celý svet sa

chvel pod výbuchmi moci , úškrnmi arogancie, plačom amerických aj irackých

matiek s úplne rovnakými slzami na rozdielnych pôdach jednej zeme. Azda

najsymbolickejšie uzavrela rok 2003 , „tak zvláštny ; bohatý na krutosť , chudobný

na lásku, cynický k slobode a láskyplný k vlastným vlajkám na cudzích územiach"

smrť stoštrnásťročného najstaršieho človeka na svete. A s ním akoby definitívne

a navždy odišla súdnosť a zdravý rozum do nenávratna dejín ľudstva a jeho

počiatkov.

Našťastie však, toto všetko sa dialo kdesi veľmi ďaleko za oknom izby č. 2.

chirurgického oddelenia topoľčianskej nemocnice. Oknom , ktoré spoľahlivo

strážilo a nevpustilo dnu nič z tohto svetového divadla hlúposti, vražedného

besnenia a nevkusného práva na vlastnú guľku v cudzom tele. Okno bola taktiež

jediná a jedinečná brána do sveta s rozmermi štyri krát štyri metra , ktorá denne

zobrazovala stále ten istý a temer sa nemeniaci no vždy o čosi krajší a krajší starý

gaštan skláňajúci svoj starý chrbát pred prudkým víchrom uplakaných dejín.

Brána , ktorá si tak úzkostlivo a bedlivo strážila svoj jediný poklad.

Svoj jedinečný a neopakovateľný inventár skladajúci sa z : dvoch oceľových už starších

stoličiek, nočného stolíka tak isto z toho vzácneho materiálu ako stoličky.

Nočnej lampy „ veľkým bohom pre svetlo milujúci hmyz" a klasického už riadne

zodratého žltého linolea, presne ako povestný redingot tajuplného Jeana Valjeana.

Taktiež ešte z jednej postele vyrobenej v dobách kedy si boli všetci

rovní a mnohí ešte rovnejší a , ktorá ukrývala vo svojich hrdých a štrbavých útrobách jeden zvláštny

tajuplný zjav a jeden ešte zvláštnejší príbeh , tak príhodný pre tento rok 2003 .

Rok veľkej nočnej mory celého ľudstva. Tento zjav samotný mal hádam, ak sa

dobre pamätám , podobu človeka. No človek neskúsený a nevzdelaný aspoň

trochu v lekárskej vede by o tom mohol aj pochybovať. Tohto predsa len človeka „

budeme ho tak zatiaľ volať" charakterizovala neprirodzená ba až strastiplná

bledosť Napoleona ustupujúceho od Waterloo či smrteľná bledosť Karola I. , keď

sa mu prisnila tvár Olivera Cromwella.

Tvár mal nevýraznú, priam tuctovú , takú akú majú všetci tí smrteľne bledí

,ako vybielená hladomorňa. Oči mal smutné a prepadnuté hlboko v bolesti

,neurčitej farby presne ako jeho pocity. Vyzeral ako živý a predsa pôsobil na

človeka absolútne mŕtvo.

No mŕtvom tak vznešeným a dôstojným , ako niečo medzi gráciou

milétskej Venuše a hrdým mramorom veľkého Dávida. Celkom sa zdalo ako by

bol odjakživa súčasťou tejto osudovej izby mnohých bolestí.

Ako by bol večným nájomníkom rán a jaziev týchto štyroch stien, tvrdých

ako šialenstvo Nera a zároveň vľúdnych čo by samotný súcit v nich prebýval.

Nájomníkom tak zbedačeným že i sama smrť sa od neho s hrôzou

a odporom odvracala. Dnes sa už samozrejme vie, že existujú takéto typy ľudí

„ako to iste vie už každý priemerne skúsený pozorovateľ" , typy , ktoré sú

stvorené rýdzou bolesťou pre bolesť samú. Sú akousi protiváhou všetkej tej

krásy a harmónie , ktorou Boh obdaril tento krásny svet. Protiváhou , ktorá tu

jednoducho musí existovať aby popri nej všetka ta krása mohla nerušene

vyniknúť v celej svojej hĺbke a nesmiernosti Božích myšlienok a vôle. Sú akousi

svetskou pripomienkou utrpenia Božieho Syna a zároveň symbolom trpezlivosti

a spásonosnosti prijatia a milovania svojej milenky , chladnej a krutej v utrpení

a neznesiteľne dlhej a strašnej ako kríže z Capuy do Ríma.

No , ale zanechajme zovňajšok tohto človeka , ktorý nie je ani zďaleka

tak bohatý a pestrý ako jeho vnútorný svet , podobný všetkými farbami hrajúcej

dúhe. Ak mi teda čitateľ prepáči , zľahka sa prenesiem , celkom nebadane

a nenásilne do vnútra tejto tragikomickej ilúzie človeka, tak ako to vie len duch

človeka , ktorý je v človeku.

Poznám veľa ľudí , ktorí by dali všetko aby mohli čítať myšlienky iných,

aby mohli aspoň nahliadnuť cez kľúčovú dierku trinástej komnaty mystifikácii,

kostlivcov, senzácii a tajných lások človeka. Ľudí hnaných akousi žiadostivou

pikantnosťou, neskrývaným voayerizmom kombinovaným s veľkou nudou,

stereotypom a neschopnosťou hľadieť do svojho vlastného kráľovstva myšlienok

a vlastných kostlivcov.