1. Aké je učenie Cirkvi o očistci. Ako ho definuje ? Čo je to za miesto?
1030 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.
1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených,(954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“
2. Znižuje Božiu všemohúcnosť alebo uberá z Kristovej dokonalej obety to , že živí sa modlia za duše zosnulých v očistci a tak ich vyslobodzujú a zachraňujú ??
1032 Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých,(958) o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých(1371) a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny,(1479) odpustky a kajúcne skutky.
„Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby.“
3. Je možné aby duša z očistca mohla navštíviť živého a požiadať ho o modlitby alebo odslúženie omše za jeho vyslobodenie z očistca ?
Je to možné, duša totiž podlieha naplno sebe a nie zákonom prírody či hmoty.
Cirkev pripúšťa že je to možné keďže to nie je výslovne proti Božej vôli ako veštenie a vyvolávanie duchov.
Veď aj pri rôznych zjaveniach len vyvolení mohli vidieť alebo počuť zjaveného alebo zjavenú, len preto lebo to tak chcela a duša podliehala mysli a vôli majiteľa.
Naopak veštenie a vyvolávanie duší je proti Božej vôli , nie ako keď duše sami navštevujú živých z vlastnej iniciatívy, tu už ide o iniciatívu človeka vyvolávajúceho a to je proti Božej vôli.
2116 Treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Používanie horoskopov astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti. Sú v protiklade s úctou a rešpektom spojenými s láskyplnou bázňou, ktoré sme povinní mať jedine voči Bohu.
2117 Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie –, vážne odporujú čnosti nábožnosti. Tieto praktiky sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných.
2138 Povera je vybočenie kultu, ktorý vzdávame pravému Bohu. Prejavuje sa najmä v modloslužbe, ako aj v rozličných formách veštenia a mágie.
4. Sú dogmy a nanebovzatí Panny Márie a Nepoškvrnenom počatí len „ kvasom farizejov“ a môže sa človek ktorý ich popiera radiť medzi kresťanov a nasledovníkov Ježiša Krista??
88 Učiteľský úrad Cirkvi naplno používa autoritu,(888-892) ktorú dostal od Krista, keď definuje dogmy, čiže keď spôsobom,(2032-2040) ktorý zaväzuje kresťanský ľud k neodvolateľnému súhlasu viery, predkladá pravdy obsiahnuté v Božom zjavení alebo keď definitívnym spôsobom predkladá pravdy, ktoré s nimi nevyhnutne súvisia.
491 Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, (411) bola vykúpená už od svojho počatia. Dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX., vyznáva, že:
„preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“
89 Medzi naším duchovným životom a dogmami(2625) jestvuje organická spojitosť. Dogmy sú svetlá na ceste našej viery. Osvetľujú túto cestu a robia ju bezpečnou. A naopak, ak je náš život správny, náš rozum a naše srdce budú otvorené na prijímanie svetla dogiem viery.
90 V celku Zjavenia Kristovho tajomstva možno nájsť vzájomné spojitosti a súvislosti medzi dogmami. (114, 158) Treba pripomenúť, že „jestvuje poriadok čiže ,hierarchia‘ právd katolíckeho učenia,(234) lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný“.
974 Preblahoslavená Panna Mária po skončení svojho pozemského života bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy, kde už má účasť na sláve zmŕtvychvstania svojho Syna, a tak anticipuje vzkriesenie všetkých údov jeho tela.
143 Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu. Celou svojou bytosťou dáva súhlas Bohu, ktorý zjavuje. Túto odpoveď človeka Bohu, ktorý zjavuje, nazýva Sväté písmo „poslušnosťou viery“. (2087)
144 Poslúchať (ob-audire: po-slúchať) vo viere znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu, lebo jeho pravdivosť zaručuje Boh, ktorý je Pravda sama. Sväté písmo nám dáva za príklad takejto poslušnosti Abraháma. Ale jej najdokonalejším uskutočnením je Panna Mária.
2087 Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“(143) (Rim 1,5;16,26) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že „nepoznanie Boha“ je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení. Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať o ňom svedectvo.
Čiže človek ktorý sa protiví poslušnosti viery a učeniu Cirkvi ,strážkyne a správcu Božieho zjavenia a prikázaní sa nemôže nazývať učeníkom ani nasledovníkom Ježiša Krista. Sám Kristus udelil Sv. Petrovi prvému rímskemu biskupovi jeho zástupnú právomoc v učení a otázkach viery.
882 Pápež, rímsky biskup a nástupca svätého Petra,(834) „je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov,(1369) ako aj množstva veriacich“. „Lebo rímsky pápež(837) má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.“
892 Božiu pomoc dostávajú aj nástupcovia apoštolov učiaci v spoločenstve s Petrovým nástupcom a osobitne rímsky biskup, pastier celej Cirkvi, keď – bez toho, aby dospeli k neomylnej definícii a vyslovili sa „definitívnym spôsobom“ – pri vykonávaní riadneho Učiteľského úradu (Magisterium ordinarium) predkladajú učenie, ktoré privádza k lepšiemu chápaniu Zjavenia vo veciach viery a mravov. Tohto riadneho Učiteľského úradu sa veriaci v Krista majú „pridŕžať… s nábožnou poslušnosťou ducha“, ktorá sa síce odlišuje od súhlasu viery, ale je jeho predĺžením.
937 Rímsky pápež „má z Božieho ustanovenia najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu moc v spravovaní duší“.
Ak by boli prípadne iné otázky alebo výhrady treba sa obrátiť na Kňaza, teológa či Biskupa ktorí sú schopný poskytnúť fundovanejšie vysvetlenia a odpovede. Ja som len laik. Vsetko dobre Levi-ZK.
Boh s tebou , dúfam že ťa moje odpovede ktoré pochádzajú z KKC ( Katechizmu Katolíckej Cirkvi) aspoň trochu uspokojili.
S úctou , žehnaním a pozdravom zostáva, Marek Sopko.
