Keď som ťa uzrel po prvý krát, na tej tmavej ponurej izbe; izbe smrti prenikol ma zvláštny pocit. Ba až strach i údiv zároveň.
Tys mal výzor mŕtveho, žalostne vychudnutý a bledý no zároveň priam nákazlivo optimisticky a život milujúci človek si bol....
Už vtedy som vedel že naše osudy sa spoja na istý čas, no nečakal som kamarát môj že tak ako sa spojili dva krát rýchlejšie sa naše osudy rozídu.
Spájala a zjednocovala nás choroba, ten zákerný vírus čo zvnútra žral človeku kosti; nenávistne a bez citu vyžieral človeku budúcnosť a maril vyhliadky na život. No prečo?! Prečo tvoj vírus bol žravejší, prečo tak dôkladne si dal záležať aby ti vzal všetko čo máš rád čo si miloval a dal ti len bolesť a utrpenie.
Spoločne sme kráčali touto cestou neistou, ako život vojaka ktorý vie ako padne no nezná dňa ani hodiny kedy sa to stane.
Pamätám si kamarát ako optimizmus a radosť boli univerzálnym liekom, úsmev zasa uľavoval bolesti, smiech posilňoval ducha a smrť vtedy nevyzerala až tak strašne....
Keď smrť obnažíš celkom donaha, vezmeš jej najväčšie zbrane strach a moment prekvapenia tak vtedy..................
Vtedy je smrť až komicky smiešna , len sama úbohosť pevne držiac tú svoju zlovestnú kosu.
No azda sme sa mali až príliš dobre, keď osud chcel a Pán Boh dal do pohybu čas tvojich dni posledných.
Mesiace, týždne, dni plynuli a plamienok tvojej sviece slabol čoraz viac, už svietil len máličko a takmer nehrial tak bol slabý.
Neviem kedy a ako, či kto rozhodol že už musíš sa vydať na cestu, cestu bezo mňa.
Na cestu večnosti, cestu zázrakov, cestu vznešenú, blaženú majúcu len jeden ciel a to Boh !!
Boh je ciel všetkých ciest, v ňom sa spájajú všetky cesty sveta i túžby duše.
A tak teraz píšem, sám neviem prečo, aký zmysel to má.
Píšem všetko toto a spomínam, keď tvoje telo je už prikryte čiernou zemou, ktorá sa ti stala smutnou perinou.
No darmo ťa prikrýva kamarát, tebe zima nebude.
Ty už dávno nie si v realite tohto sveta, sveta sĺz, bolesti a útrap.
Vydal si sa na cestu dlhú, ktorú si započal na križovatke smrti, tej smiešnej obnaženej pamätáš?!
Iste si sa usmial keď si šiel kolo nej a ona do zeme od hanby nahá hľadela.
A teraz si už doma, v dome nášho Pána. Tam budeš prebývať večne, mladý cele veky.
Tam v čo sme verili a aj verím prebývaš a vidíš a vieš už ti nie je treba vieru, keď samotný Pán ti zotrel slzu a voviedol vo večnosť blaženú.
A tak tajne dúfam kamarát môj, dúfam že i keď moje hodiny a dni sa dajú do pohybu a plameň môj začne usínať.......... Prídeš !!!
Prídeš pre mňa a povieš „ pod už je čas“ tak ako len ty to vieš povedať, že ponáhľať sa budem ba až z radosťou sa rútiť v krajinu zasnúbenú neznámu.
I keď jeden čas môj skončí a prekryje ho iný čas, vlastne čas bez dni a hodín či týždňov a rokov, ale čas večne prítomný.
Večná prítomnosť v radosti a láske Páňa , nebudem sa báť !!
Ach , kamarát mladý si musel odísť, mladý a plný života sťa divoký a neskrotný žrebec v muške lovca stojaci.
Krátky čas bol ti dopriaty, no bohatý, veľmi bohatý si k Otcu Bohu odchádzal.
I keby si 1000 rokov poklady v kuse zhromažďoval, nebolo by to ani za štipku toho pokladu čo k Pánovi si si odniesol.
Tak posledné dovidenia ti dávam kamarát.
I ja idem hromadiť poklady, aby až sa mi dni naplnia a plameň môj uhasne nestal som pred Pánom smutný a chudobný.
Chcem ti teraz vzdať vďaku a česť kamarát za to aký si a kým si bol.
Rakovina spojila a zasa rozdelila naše cesty no pokojný som bo raz sa zase v jednu spoja , veď všetky vedú k Pánovi.
A my spolu raz uzrieme svetlo neba zas a otvorená bude dokorán tá nebeská brána.
s úctou a vďakou v duši tvoj spolubojovník Marek.
Venované Paľkovi Grochalovi ( * 8.3. 1984 - + 30.5. 2007 ) najlepšiemu z posledných.
