Zapol som notebook a nemal som čo robiť. Tak som si začal prezerať priateľov na Facebooku, že to trošku ako sa povie preriedim. Čas uteká, základná a stredná škola je nenávratne preč a človek ani len netuší, či ešte niekoho v živote znova stretne. Nejedenkrát sa mi potvrdilo, že svet je malý, keď som v Tatrách stretol kamaráta po dlhých rokoch, keď som na futbale v Ríme stretol chalana od nás z dediny. Ale to nechcem riešiť.
Zaujalo ma však, že pri niektorých ľuďoch sa zmenili fotky a stavy pri položke „zadaný/zadaná“. Fotky myslím z toho pohľadu, že kedysi tam boli dvaja „zaláskovaní“ ľudia, prípadne ľudia v objatí, pri bozkávaní s poznámkou „moja láska“, „moje všetko“, „môj život“... Každému prajem len to najlepšie, aby človek našiel svoje ozajstné šťastie. Ale dokážeme dnes nájsť pravú lásku?
Dosť často sa stáva, že myslíme na seba. Chceme pre nás len to najlepšie, chceme mať dobrú prácu, zarábať veľa peňazí, kúpiť si auto, užiť si peknú dovolenku. Niekedy ku šťastiu nepotrebujeme ani druhých. Náš slovník sa s dobou mení, používame výrazy ako chcem, potrebujem, musím, nemám a podobne. Vytrácajú sa z nášho vnútra slová ako ľúbim, milujem, mám rád, vážim si... Myslím z ozajstného vnútra, kedy človek zavrie oči, chytí druhého za ruku a dokáže hovoriť k nemu hodiny bez prestávky.
Dnes je moderné nájsť si babu na diskotéke, pozvať ju na "drink", stráviť s ňou vášnivú noc a zrazu si uvedomím, och, veď je to tá pravá. A už sme vo vzťahu, ľúbime sa, chceme spolu stráviť život, nevieme si život navzájom bez toho druhého predstaviť, ale po čase prídu chvíle, kedy si lezieme na nervy, nezhodneme sa a zrazu si uvedomujeme, že asi to ta pravá, ten pravý nie je. A ideme znova na diskotéku, do baru, na ďalšie rande a stále dokola. Za rok vystriedame 20 partnerov, veď nemôžem byť iný ako moji kamaráti, veď aj ja potrebujem mať pocit, že som ZADANÝ. Nie ja to potrebujem, ale druhí to potrebujú.
Máme vôbec predstavu o ideálnom partnerovi, kedy si vieme presne určiť kto, ako, kde? Človek už od detstva dostal dar voľby a tak je to aj s voľbou našej milovanej osoby. Nájsť lásku na celý život nie je natipovať náš obľúbený tím či vyhrá alebo nie. Nájsť osobu, o ktorú sa môžeme oprieť teraz, zajtra, aj o 10 rokov, nie je možné v katalógu s výpredajmi. Vždy si spomeniem na mojich starkých, ktorí boli spolu vyše 60 rokov. V dnešnej dobe nemožné. Dôveru si mýlime so žiarlivosťou, možnosti si zamieňame s výhovorkami, lásku si stotožňujeme so stereotypom. Láska nemôže byť každý deň rovnaká.
Stále je možnosť partnerovi preukazovať svoju náklonnosť, v rozličnej forme, vo forme darov, vo forme úsmevu, vo forme zlepšenia nálady, keď príde ten druhý z práce unavený a nahnevaný, vo forme držania za ruku, neísť spať vtedy, kedy by sme aj chceli spať. Vo forme objatia, aj keď by ten druhý chcel odísť na kraj sveta a mať od všetkého pokoj.
Láska tu buď je alebo nikdy ani nebola. Láska nezávidí, neubližuje, dopraje druhému. Láska je vtedy pravá, keď dám tomu druhému aj z posledného, keď strávim s ním chvíle, kedy obetujem svoj čas na moje aktivity. Kedy chcem ísť na futbal, ale pôjdem radšej s partnerkou na večeru, na prechádzku alebo len tak tráviť čas spolu. Vysloviť slová „ľúbim ťa“ alebo „milujem“ je veľmi jednoduché, ale pokiaľ nevychádzajú zo srdca znejú ako úder do bubna. Ich ozvena sa postupne stráca. Je ľahké nájsť osobu, ktorej to môžem povedať, ale je ťažké oklamať srdce, kedy ono samo chce zažiť pocit istoty, radosti a šťastia.
