Ak robia dvaja ľudia to isté, nikdy nerobia to isté. Preto aj táto moja úvaha je vyjadrenie vlastného názoru, ktorý som získal osobnou skúsenosťou počas 6-mesačného pôsobenia v Ugande. Je ťažko porovnávať neporovnateľné, avšak s ohľadom na konkrétne veci sa to dá.
Z našej európskej kultúry sme už strašne spohodlneli. Áno, nemôžeme len tak vystúpiť z kruhu, ktorý je okolo nás vytvorení, avšak stále je to o nás a nie o dobe či spoločnosti. Na to sa iba vyhovárame. Ale k veci. Počas pobytu v Ugande som si uvedomil, že veľa vecí berieme automaticky, uvedomujúc si to, až pri strate určitých vecí. Vlastne aj náš život berieme ako samozrejmosť. Ale nie vždy nasledujúce ráno musí prísť. V Ugande, ľudia napriek svojmu ťažkému životu chvália Boha, odovzdávajú mu všetko a aj vďaka Nemu zvládajú veľmi ťažké životné podmienky. Ruku na srdce, koľkí z Vás by ste vydržali s jedlom raz za deň, väčšinou iba večer? Taká situácia je tu v mnohých rodinách pomerne obvyklá. Preplnené chladničky, obchod na každom kroku s výberom za kamión. Realita u nás. Vzdycháme pri nízkych platoch, avšak každý víkend by sme dali aj bočnice na nákupné košíky. Je ťažké si odvyknúť a nechcem ani vyvolať búrku negatívnych reakcií. Naučili sme sa však na určitý štandard, z ktorého sa potom ťažko ukrajuje.
Niekoľkokrát za deň si miestni ľudia chodia čerpať vodu zo studne, ktorú používajú na varenie, umývanie riadu aj seba samých či pranie. 20 litrové nádoby ženy hodia na hlavu akoby nič a idú si. Muža tu neuvidíte pumpovať vodu, či pomôcť žene s odnesením. Na začiatku som tu bol menšia atrakcia, keď som si sám pumpoval alebo som niekedy pomohol mojej spoludobrovoľníčke aj s odnesením. Rovnako naša práca na poli bola pre nich úžasom. Berú nás ako bohatých, ale zase nenajímame si "otrokov" do našich záhrad. Skôr sa sami stávame "otrokmi" betónových plôch, ktoré postupne nahrádzame našimi záhradami či trávnatými plochami, ktoré už nemá ani kto kosiť.
Pranie v lavóroch je tu na dennom poriadku, občas aj ja zafrflem, ak mám doma vybrať oblečenie z práčky a vyvešať. Sobota doobeda, asi v trvaní dvoch až troch hodín (záleží od vášho tempa) bola v Ugande pre mňa dobrou psychohygienou pri praní a najmä uvedomení si, ako nám veľa vecí doma zjednodušuje život. Varenie na uhlíkoch som si tiež vyskúšal, keď už mäso takmer vyskakovalo z hrnca, márne som hľadal nejaký gombík na stiahnutie plynu ako u nás. Zobrať kovové pomôcky a pár uhlíkov odobrať z ohňa. Nehovorím ani o tom dyme a teple počas varenia.
Je tu strašne veľa vecí odlišných. Možno ako u nás pred 30 rokmi, ale to je asi normálny vývoj našej civilizácie. Som však rád, že aj vďaka tejto skúsenosti si budem niektoré veci viac uvedomovať a hlavne nebudem všetko brať ako samozrejmosť. Pri pohľade na miestnych ľudí a deti, ktoré nosia vodu, perú si od útleho veku, chodia často bez kompletného oblečenia a veľa rodín nemá na školské poplatky, si kladiem otázku : "Máme sa fakt tak zle?"
