Dnes som sa úplne náhodou ocitol pri pozeraní „Pošty pre teba“. Lepšie povedané, až pri treťom príbehu, keď ma moja mamina upozornila, že je tam jeden pán, ktorý bol kedysi ešte so svojou manželkou vďaka spoločnej známosti u nás na návšteve. Manželka minulý rok zomrela, tak dotyčný pán žije sám v Seredi. Myslel som si, že to bude nudný príbeh a že ho budem pozerať len tak, aby sa nepovedalo. Avšak, sám som bol prekvapený, keď som sa pristihol takmer s otvorenými ústami a údivom, akým pozerám na televízor.
Spomenutý pán Viliam má 91 rokov. Už pri dokrútke s prinesením obálky a s pozvaním by rozprával aj 20 minút. S úmevom a s charizmou, ktorá z neho vyžarovala. Určite si prežil aj ťažký život, ale vôbec to na ňom nebolo vidno. Naopak, celý čas v štúdiu rozprával o tom, ako žil, čo robil. Presnejšie skoro stále spomínal hudbu. Pretože vyše 70 rokov robil dirigenta v zbore. Skončil minulý rok, keď 22. septembra mal rozlúčkový koncert, kde zahrali dokonca aj tri jeho vlastné piesne. Zaujala ma veta, ktorú povedal, keď sa ho Katka pýtala, prečo skončil. On odpovedal : „Pani Katka, môžem Vám takto hovoriť? Skončil som, aby som dal prednosť mladším.“ To povedal 91-ročný človek, ktorý bez hudby nedokáže žiť ani minútu.
Je vyštudovaným učiteľom. Spomínal na svoje pôsobenie, na tisíce žiakov, ktorí prešli jeho rukami. Hrá na klavíri, orgáne, harmonike a kedysi hrával aj na klarinete. Keď mu jeho žena prvýkrát žehlila košeľu, vždy našiel na nej niečo, čo sa mu nepáčilo. Tak odvtedy si košele žehlil sám. To nedokážem ani ja. A som oveľa mladší. Najviac mňa, ale aj prítomných divákov zaskočilo, keď tí, čo ho pozvali povedali, že „fičí“ na facebooku, noty si cez určitý program sám prepisuje do notebooku. Ako sám povedal, má doma tri miesta, kde trávi dni. „Buď som pri počítači alebo pri klavíri alebo pri televízore“. Neskutočný človek. Stále potrebuje niečo robiť. Nevie si predtaviť, že by len tak sedel. V 91 rokoch, keď môže ozaj s úsmevom spomínať na svoj život a užívať si starobu plnými dúškami so svojimi 5 vnúčatami a 3 pravnúčatami. Dozvedeli sme sa, že má „tuhé“ korene a jeho sestra má 101 rokov. Neskutočné.
Nezabudol sa pochváliť, že je držiteľom svetového rekordu, ako najdlhšie (alebo najstarší) pôsobiaci dirigent na svete. Zasmial som sa pri jeho vete : „Som rád, že Slovensko má aspoň jedného takého človeka so svetovým rekordom“. Pozvali si ho členovia zboru, ktorému nedávno „šéfoval“. Keď sa títo zobrazili na malej obrazovke, starý pán s úžasom pozeral na ňu. „Jožko, to si ty?“ S úsmevom a so zatajeným dychom pozeral na obrazovku. Chceli sa mu poďakovať za dlhoročné vedenie a spoluprácu a taktiež ako po stretnutí povedala jedna z nich: „Chceli sme celému Slovensku ukázať, akého vzácneho človeka má Sereď.“ Guču v hrdle som mal aj ja. Pretože vidieť a stretnút takýchto ľudí, je v dnešnom svete malé svetielko do našich tmavých životov. So spomienkou na všetkých takýchto ľudí môžem iba skonštatovať : „Ďakujem, že máme aj takýchto ľudí.“
