Americký transcendentalizmus bol v podstate myšlienkový prúd vo filozofii a literatúre v prvej polovici, a čiastočne aj neskôr, 19-teho storočia. Tak ako každý nový prúd reaguje na čosi už zaužívané, tak aj transcendentalizmus vznikol ako reakcia na Kalvinizmus v puritánskej spoločnosti Nového Anglicka. Predstavitelia odmietali dodržiavanie striktných právd Kalvinizmu (pozri odkaz na Kalvinizmus) čo malo korene v mnohých myšlienkach Osvietenstva v Európe. Transcendentalisti však zásadne odmietli racionalizmus a empirizmus (teda poznávanie sveta len pomocou zmyslov)
Keď som sa bližšie prizrel tomuto smeru, či prúdu, žasol som z koľkých iných učení je "poskladaný". Napriek tomu, že vystupuje proti puritánskemu učeniu, nevyhol sa vplvyvu Pilgrims fathers, zakladateľov Puritanizmu v Novom Anglicku. Z časti je ovplyvnený aj idealizmom Nemeckej filozofie, či spiritualitou Východných filozofií. Napriek tomu si transcendentalizmus ako z puzzle vyskladal vlastnú filozofiu a posunul ju ešte ďalej.
A čím ma tento smer tak zaujal? Pre mňa je len potvrdením môjho presvedčenia, že človek v snahe vymyslieť čosi nové, nekonvenčné, často nepozná hraníc a napriek tomu, že vychádza z veľkých právd, môže dôjsť až k absurditám. Prečo? Pozrime sa na to...
Jedou zo základných účení transcendentalistov je spochybnenie poznávania sveta na základe zmyslov. Vychádza tu z Kantovej filozofie o intuitívnom vnímaní sveta, ale skrz naše zmysly. Transcendentalisti si požičiavajú túto filozofiu, ale zmysly odmietajú ako nedokonalé poznávanie. Tým dokonalým je intuícia, ktorá má podľa nich pôvod v bohu. Teda boh priamo dáva poznanie človeku skrz jeho intuíciu. Zaujímavé.
Ďalej podľa transcendentalistov je duša človeka identická s dušou sveta. Duša človeka je akoby jednou časťou duše sveta. Teda čo obsahuje duša človeka, to je obsiahnuté aj v duši sveta. Ak potom chceme poznávať svet, musíme poznávať najprv seba. Inými slovami, sebapoznávanie je poznávaním sveta, alebo ešte inak, sebapoznávanie a poznávanie prírody je jedno a to isté.
Duša sveta je v transcendentalizme inak nazývaná aj ako životná sila, či boh. Tu som sa ale musel na chvíľu zamyslieť...Ak každý jeden z nás je kúskom sveta, životnej sily, či boha, potom to znamená, že boh, aspoň ten v transcendentalistickom ponímaní, vo mne neprebýva úplne. Tým sa ale popiera všemohúcnosť boha, ktorý nemôže byť úplne prítomný na rozličných miestach v tom istom čase. Lebo ja verím, že každý jeden je chrámom Svätého Ducha, ktorého plnosť sme dostali pri krste.
Transcendentalizmus ide však ešte ďalej a hovorí, že ak je v nás prítomná časť boha, nie je potrebné navštevovať chrámy, alebo sväté miesta. Hovorí tiež, že tým, že sme zjednotení s bohom, máme aj jeho vlastností, len ich nevieme využívať...Ježiš Kristus sa preto vníma už len ako človek, ktorý tieto božské vlastnosti používať vedel. Ako sa to však naučil sa nerozoberá...Čudné.
Na začiatku hlboké myšlienky o prítomnosti boha v človeku i o spojitosti človeka s prírodou, nakonci však rozpačité osočovanie nepohodlných hodnôt...
"Každý prírodný úkaz je symbolom úkazu v duchovnom živote." Ralph Waldo Emerson
Ďalšou zaujímavosťou je relativizovanie dobra a zla. V transcendentalizme je zlo relatívne, teda neexistujúce, zlý môže byť len pohľad človeka. Tu sa nepriamo popiera existencia diabla ako externého zla. Podľa tohto myšlienkového prúdu je človek vo svojej podstate dobrý, kedže v ňom prebýva sám boh. S tým úplne súhlasím. Ľudské srdce je vo svojej prirodzenosti dobré. Predstavitelia transcendentalizmu tvrdili, že ak by bol človek ponechaný v prírode sám, určite by sa stále rozhodoval pre dobro...tu sa mi však natíska otázka ako teda vysvetliť prítomnosť zla vo svete? Je to azda len môj pohľad na vec? Ak toto zlo nepochádza z prirodzenosti ľudského srdca, čo fakt nepochádza, potom musí prameniť zvonku. Inak si neviem vysvetliť jeho existenciu...A odkiaľ? Odpoveď je, podľa mňa jasná, od diabla, ktorého nie len transcendentalizmus, ale aj dnešný svet relativizuje.
Najhorší nepriateľ je ten, o ktorom nevieme.
Pri čítaní skrípt o transcendentalizme som bol veľakrát nadchnutý hĺbkou mnohých myšlienok, ktorých ďalšie rozvádzanie som však po uvažovaní musel odmietnuť a vytvoriť si na nich vlastný názor. Myslím si, že aj toto môže byť kľúč ako nepreberať bezhlavo myšlienky autorít a ako si z nich kritickým myslením vytiahnuť to najlepšie a zmysluplné.
