Som obyvateľka jedného bratislavského sídliska, ktoré sa v minulosti nehrdilo dostatočnými službami obyvateľstvu. Teraz nám tu otvorili aspoň obchody s potravinymi, o ktorých je možné konštatovať, že vytvárajú akú-takú konkureciu, ktorá občanovi umožňuje určitý výber. V týchto nových podmienkach trhového chovania obchodníkov však väzia naše obvyklé slovenské neduhy. Namiesto usilovného skvalitňovania služieb človek natrafí skôr na špekulantstvo ako na rovné obchodnícke jednanie a na podfuky skôr ako seriózne marketingové nástroje, ktoré skutočne aj existujú.
Ak kúpim maliny v akcii, nepozriem sa do krabičky, aby som zistila ich stav, stane sa mi, že pri ich vykladaní z krabičky objavím naspodu každej fľak plesne. Veľmi šikovne uložený tovar...
Ak neovoniam mäso u mäsiara ešte pred platením, môžem čakať doma v kuchyni arómu, z ktorej má radosť len môj pes.
Ak si pozorne nepootáčam každé drahé jablko, či nemá pod šupou machule hniloby, doma v reálnom osvetlení zistím, že môžem drahú sortu hodiť do kýbľa.
A sú aj takí ziskuchtivci, ktorí kľudne surovo pripočítajú na zeleninu špeci prirážku, takže slovenská zelenina z domácej záhrady predavačky nachádzajúcej sa v mieste podnikania stojí toľko, ako by ju priviezli loďou z Južnej Ameriky. Pri nákupe zeleniny a ovocia skutočne nikdy nemám istotu, že vyrástla tam, kde sa deklaruje, že je miesto pôvodu, ak sa vôbec toto deklaruje. Veľmi často sa žiadne vyhlásenie o mieste pôvodu v stánkoch so zeleninou nenachádza. Ťahám to z predavačiek ako žuvačku z chlpatej deky, a na tvári im vidím, že klamú, lebo to celkom dobre neovládajú (to klamanie).
O pečiatkovaní poľských vajec, kureniec, o posypovej soli v potravine počúvame tak často ako správy o počasí. Príčina týchto spôsobov ale netkvie len v obvyklej ziskuchtivosti, tlak na chovanie predajcov vytvára situácia v krízovej ekonomike a chovanie médií, ktoré takzvane „informujú".
Práve som sa dočítala vo všetkých dvoch mienkotvorných najväčších denníkoch, že potraviny sa u.r.č.i.t.e .z.d.r.a.ž.i.a o 7 %, pretože nebude dostatočná úroda. Automaticky sa totiž predpokladá, že naša kvalitná pšenica sa neocitne na našich stoloch v podobe chleba a múky. Pretože ju vykúpia Taliani a my si musíme kupovať tú nekvalitnú a predraženú odinakiaľ. A konštatuje sa to ako čosi úplne normálne, akoby sa s tým nič nedalo urobiť, akoby tento stav bol nemenný a Slováci odsúdení na požívanie pomyjí zo stola Európy. Predpokladá sa v mienkotvorných centrách, že Slováci to všetko bez odporu a poslušne zlopnú, stiahnu chvosty a zalezú do svojich králikární, poprípade do špitálov a na ARO.
Otázka, prečo sa ku kvalitným druhom mäsa náš bežný spotrebiteľ v mestách vôbec nedostane, je už starého dáta. Tento problém pretrval z doby socializmu a jeho čiastočné riešenie v podobe schválenia zákona o predaji z dvora ho uspokojivo nevyriešil. Slováci aj naďalej jedia len tie menej lahôdkové druhy mias a flaksne po garančnej lehote, ktoré nám predajcovia zo západu láskavo prenechajú, naďalej kupujú treťotriedne ovocie a zeleninu ako prvotriedne, neprerušene od doby Husákizmu sa preto dávajú okrádať na trhoviskách, keď chcú raz za čas zjesť niečo kvalitné a so správnou arómou a chuťou.
Zamýšľam sa tu nad kvalitou toho, čo ovplyvňuje v prvom rade zdravie spotrebiteľa preto, že sa vyznám vo varení a gastronómii, a čo-to som sa poučila o spôsobe stravovania iných národov Európy aj z ciest. A zaráža ma, že Slováci po skúsenostiach z ciest a pracovných pobytov si stále nevedia buchnúť na stôl a požiadať obchodníkov o kvalitné jedlo. Vo Francúzsku - napríklad - je totiž kvalita jedla samozrejmosťou aj v strednej a nižšej spoločenskej vrstve, v Taliansku takisto. Veď preto od nás kupujú našu produkciu potravín už od znárodnenia majetkov.
Prečo nikto nevnucuje a ani nevnúti Francúzovi jesť smradľavé bravčové, Talianovi hovädzie zadné namiesto prvotriednej slovenskej jahňacinky, Holanďanovi „ošálené syry", v ktorých je namiesto ovčieho syra kravský produkt, čo vŕzga pod zubmi ako guma, je mi záhadou. Prečo si toto dajú páčiť len Slováci, mi zostáva veľkou záhadou na riešenie.
Pikantný paradox, že vyššie vymenované „zlozvyky" boli zavedené už v socializme a od revolúcie si „obhájili" svoje miestečko v našej otvorenej ekonomike asi terajších voľnotržníkov vôbec nezaujíma. Preto sa už konečne zobuďme, my spotrebitelia, aby sme si ochránili vlastné zdravie.
Tak zase inokedy.
