Ojedinelé mrknutie na TA3-zprávy a hneď tučný hlt inšpirácie pre moje ironické
hlášky. Líder SaS v snahe zmierniť trápne vyhlásenie na tlačovke pekne všetko
zaonačil. Stratégia v politike pána vynálezcu odvodového bonusu: "Ako to celé
dopadne, uvidíme potom." To na margo rozhodovania slovenskej koalície o účasti
na eurovale.
Opäť budeme poslední a to je vraj výhoda. Aspoň sa stihnú všetci dobre pohádať,
aby nakoniec zistili, že na nich to celé aj tak nezávisí a že keď odmietnu účasť na
eurovale, vyradia sa tak z menovej únie, tak to môžeme rovno zabaliť hneď a prejsť
na korunu. Alebo to myslia ináč? A ako teda?
Snáď by som vedela prísť aj na iné stratégie, napríklad radšej sa zapojiť do jednaní
o eurovale v Bruseli hneď, aby sme mohli kormidlovať ohrozenú loď a nie čakať, na
čom sa dohodnú silní v EÚ, lebo potom už náš názor nebude zaujímavý.
Neschopnosť našej vládnej elity o čomkoľvek rozhodnúť jednoznačne a rýchlo nás
dostáva spoľahlivo medzi bezvýznamných členov únie, ktorí nevedia zapojiť včas
svoje diplomatické páky, aby aspoň čosi ovplyvnili v prospech nevinných obetí
úverovej politiky nadnárodných finančných trhov.
Príznakom všetkých udalostí v poslednom ročnom rozmedzí je naozaj taký ten
alibistický postup „veď potom uvidíme“. Váhanie je celkový spôsob boja s
nepriaznivými udalosťami všeobecne. Fukušima tiež doplatila na váhanie majiteľov
atómky. Bojím sa už celkom otvorene, že podobný kolaps nastane aj v slovenskej
ekonomike vďaka nepružnosti parlamentných strán pri robení dohôd.
Mohla by som prispieť mojím privátnym činom k prehadzovaniu si problémov z
jedného pleca na druhé. Napríklad nezaplatiť paušál za bývanie a nepreberať
doporučené zásielky. A čakať, že čo bude potom, veď nejako to vždy dopadne. Toto
ľahkomyselné finančné chovanie je obdobou toho, čo sa deje v slovenskej politike
dnes.
