Pred 4 rokmi som sa rozhodla svoj pracovný život naplniť zmysluplnou prácou - prácou pre tých, ktorí si sami pomôcť nedokážu. Zriadila som denný stacionár pre ľudí so zdravotným postihnutím. Zákon bol benevolentný - za jeden deň pobytu klienta v zariadení sme dostali takú istú sumu, ako keď klient chodil každý deň. Našou snahou bolo umožniť našim klientom socializáciu a ich osobný rozvoj, preto nám záležalo na tom, aby navštevovali stacionár čo najčastejšie, podľa možnosti každý deň. Vznikli sme preto, aby sme pomohli. Aby sme pomohli klientom s ťažkým zdravotným postihnutím a ich rodinám, ktoré sa o nich nepretržite starajú. O pár rokov však niektorí "tiež poskytovatelia" zistili, že taký stacionár je celkom fajn biznis, keďže za jeden deň pobytu klienta dostanú pekné peniaze. A tak sa stalo, že stacionáre sa začali rozmáhať ako požiar. Stacionáre pre ľudí, ktorých niekto posúdil. Zvyčajne niekto, komu záležalo na tom, aby nazbieral pár "odkázaných na pomoc" a pritom pomerne samostatných ľudí. Nie je potrebné opisovať, ako a za akých okolností došlo k zneužívaniu štatútu denného stacionára. Podstatné je, že to bolo potrebné zastaviť. Preto boli prijaté opatrenia, ktoré sprísnili podmienky tak, aby stacionár už nebol "až taký dobrý biznis". Pokým my - ktorí sme od začiatku pracovali denne pre tých najslabších a borili sme sa s ťažkou finančnou situáciou, kupovali nezmyselné polohovateľné kreslá, dorábali sprchy či dostavovali potrebné metre štvorcové, niektorí "poskytovatelia" sa potichúčky ďalej obohacovali. Napriek prísnejším podmienkam to ešte stále vynieslo aké-také euro navyše. A tak prichádzajú tvrdé opatrenia. Niekto si povedal: dosť! stacionáre zlikvidovať!
Na Slovensku je len niekoľko "skutočných" stacionárov, ktoré skutočne poskytujú potrebné služby skutočným klientom. Skutočným - nie "papierovým". Klienti tam prichádzajú preto, lebo túto sociálnu službu naozaj potrebujú. Sú to klienti s postihnutím, ktorí po 3-4 rokoch poskytovania tejto služby dokážu lepšie komunikovať, naučili sa obuť či obliecť, používať príbor, vyšli spoza domáceho okna a našli priateľov, našli ľudí, ktorí im chcú pomôcť. Rodiny týchto klientov dostali pomoc pri nepretržitej starostlivosti o svoje dieťa.
No niekto si povedal: dosť! stacionáre zlikvidovať!
Kto doplatí na to, že niekto zneužil nedokonalý systém? Ľudia s postihnutím a ich rodiny.
Je to správne? Môžme to dopustiť?
