Dostať sa od nás do Krkonôš bolo i napriek veľkej vzdialenosti pomerne jednoduché – v „socialistických časoch“ totiž premával priamy spoj z Piešťan do Špindlerovho Mlyna. Autobus "urobil" túto trasu za 10 hodín. Bolo to, ako plavba na výletnej lodi.
Veľmi som sa na túto brigádu tešila. Ešte ako bonus - som na zastávke autobusu stretla bývalého spolužiaka z gymnázia. Cestoval tým istým spojom ako ja a išiel do Hradca Králové – kde študoval . Potešili sme sa obaja, že nám bude spolu veselšie.
Cesta v družnej debate naozaj prebiehala celkom dobre. Autobus mal niekoľko prestávok. Tá najdlhšia bola v Litomyšli. Tam ma môj spolužiak - ako znalec situácie - pozval v rámci prestávky na zmrzlinu. Vraj tam majú takú vynikajúcu – ale až na námestí. Zobrali sme si len peňaženky a vybrali sme sa do centra mesta. Zmrzlina bola naozaj výborná. Lízali sme ju za pochodu – pretože odchod autobusu sa nemilosrdne blížil.
Dodnes neviem, kde sa stala chyba – či šofér autobusu odišiel skôr ako mal, alebo nám meškali hodinky - ale autobus sme už na mieste, kde parkoval, nenašli. Zazreli sme ho v diaľke, ako odchádza bez nás.
A teraz prichádzam k najkrajšiemu okamihu tohto príbehu :-)) .
Spolužiak, celý vystresovaný, zvolal na mňa pamätnú vetu : „Rob niečo, nevidíš že nám ušiel autobus?“ :-)) Neviem prečo mi tak dôveroval, možná preto, že on mal obuté šľapky a ja sandále – takže som asi podľa jeho odhadu mohla lepšie bežať a veril tomu, že autobus dobehnem . Nahodila som taký riadny šprint – on bežal v šľapkách kúsok za mnou. Oželeli sme aj zmrzlinu, ktorá nám obom spadla na zem. Čo budeme robiť ? Všetky veci okrem peňaženiek sme mali v autobuse – dokonca sme si v taškách nechali aj osobné doklady. Nasledovalo niekoľko ťažkých sekúnd a rýchly beh sme po krátkej chvíľke vzdali.
Zrazu sa stal taký malý zázrak. Autobus, z ktorého zostala už len miniatúra v diaľke - zostal stáť. Pani, ktorá sedela neďaleko nás v autobuse – si vraj po chvíli všimla, že tam nie sme – tak poprosila šoféra, aby zastavil. Viacerí z autobusu nás potom videli, ako v diaľke utekáme za autobusom.
Pokračovali sme teda v našom rýchlostnom preteku – a po dlhšej chvíli sme autobus „dobehli“ – ale samozrejme len vďaka tomu, že stál.
Bol to taký adrenalínový začiatok mojej letnej brigády. Ďalší priebeh už bol kľudnejší.
V Krkonošiach sme vysádzali malé stromčeky na kopec, ktorý sa volal Medvedín a bol nad Špindlerovým Mlynom. Okúsili sme, ako ťažko sa pracuje v lese na horúcom slnku, alebo počas dažďa. Po dvoch týždňoch, v závere nášho pobytu , sme dostali zaslúženú výplatu, ktorá po odpočítaní poplatku za stravu a ubytovanie v horskej ubytovni bola 83 Kčs . Bola to tak malá výplata, že niektorým to nestačilo ani na cestu domov :-))
Tak - to bola moja najveselšia letná aktivita a zároveň moja prvá a zatiaľ aj posledná návšteva Krkonôš.
Sem-tam, keď si chcem zaspomínať – tak si „vygooglím“ kopec Medvedín, ktorý sme vysadili – a podľa obrázkov vidím, že „naše“ stromčeky už riadne vyrástli.
Aj takéto bývali naše študentské letné aktivity... Myslím, že viacerí si na tieto krásne roky študentských brigád radi spomíname.
