Nebol to vlastne ani autobus, bolo to veľké auto pre osem ľudí a sedeli sme v ňom dosť natesno. Keď sú ľudia blízko vedľa seba, chtiac, či nechtiac, spoločne zdieľajú. Pohyby, šuchot v kabelke, či telefonáty. Ale aj úsmevy, či zachmúrené tváre. A tak sme sedeli aj my a zdieľali sme.
Bolo ráno, mladý šofér mal naladené mladé rádio a z rozhlasového štúdia sa ozýval smiech a dobrá nálada. Všetci sme počúvali, ako krásne a s jemným nádychom humoru mladý moderátor rozprával o svojej babičke a zdieľali sme úsmevy aj smiech.
Keď dohovoril, pokračovala jeho kolegyňa – mladá moderátorka. Ona tú jeho krásnu rozpravu o babičke ukončila takto: „To ja, keď budem mať päťdesiat, sa nechám utratiť. Aby som mojim deťom nerobila hanbu.“ A nasledoval prudký výbuch smiechu v štúdiu.
Len v tom našom mini autobuse zostalo zrazu akosi veľmi ticho. Také ticho rozjímavé - pretože okrem vodiča sme takmer všetci boli blízko tomu veku na utratenie a mali sme teda o čom premýšľať. Aj tie naše spoločné úsmevy, ktoré sme zdieľali, nejako zamrzli.
Po chvíli ticho prelomila jedna pani, ktorá poznamenala: „No, keď tá dáma bude mať päťdesiat, takéto vtipy už iste nebude rozprávať. Z úcty ku životu.“
Potom pani v autobuse pokračovala ďalej: „Nuž, keď som ja mala dvadsať rokov som takmer až depresívne pozerala na päťdesiatnikov a premýšľala som, čo ich môže na živote ešte baviť. A keď mám teraz sama cez päťdesiat, zdá sa mi, že práve žijem tú najlepšiu etapu môjho života.“
Pani to krásne vystihla a mňa zasa ako reakcia napadol jeden príbeh, ktorý mi pred časom rozprávala moja známa. Opatrovala starú tetu, ktorá mala takmer deväťdesiat rokov. Teta bola vzdelaná, pomerne čiperná pani, ktorá veľa čítala a rada sledovala televíziu. Časom si tá moja známa všimla, že keď bol v televízií film, v ktorom bola nejaká vtipná scénka na úkor seniorov, jej teta sa zodvihla z kresla a odišla do inej miestnosti. Keď sa jej spýtala, prečo nechce film dopozerať, tak odpovedala, že takýto film môže byť smiešny len tým, ktorých sa to netýka.
Myslím, že podobné pocity sme cítili aj my. Osem ľudí je síce malá štatistická vzorka, ale aj ona má svoju výpovednú hodnotu. Takže, pani moderátorka, smiešne nám to nebolo. Z úcty ku životu. A ešte niečo.
Nemusíte sa báť. Verte, že aj život v päťdesiatke, môže byť ešte krásny.
P.S. Nechcela som v tomto blogu riešiť rozhlasovú stanicu ani pani moderátorku. Išlo mi len o všeobecný pohľad na to, ako strednú a staršiu generáciu vnímajú niektorí mladí :-).
