1. časť: Irún - Markina

Začiatky bývajú vraj ťažké...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Večerný autobus nás vysadil na stanici v Irúne. Ani jeden z nás nebol vo svojej koži. Môj parťák bojoval s horúčkou a ja som prežila šok, keď som z autobusu sledovala krajinu, ktorou sme mali kráčať. Samé hory alebo ešte väčšie hory, a to som čakala roviny a pláže. Našou úlohou v ten deň bolo nájsť alberque (pútnickú ubytovňu) a otvorenú lekáreň. Podotýkam, že bola nedeľa a v Španielsku to znamená "všetko zavreté". Objavili sme žltú šípku s "A", označujúcu smer k ubytovni a dokonca aj lekáreň.

Obrázok blogu

V ubytovni nás privítali dve ukecané Francúzky, ktorým som nič nerozumela, vyplnili sme dotazník, vystavili nám credenciale (doklad pútnika, do ktorého zbiera pečiatky) a konečne som sa začla cítiť ako pútnik.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Môj prvý kontakt so spolubojovníkmi na ceste bol zaujímavý, keďže to boli Španieli, Francúzi a jeden Talian - ten jediný vedel chabú angličtinu. Moja znalosť jazykov skončila pri slabej angličtine, takže to bolo skorej dorozumievanie sa mimikou a gestami. Ale pri poháriku červeného vínka sa dalo dorozumieť aj bez španielčiny.

Po noci strávenej v malinkej miestnosti s poschodovými posteľami, kde minimálne dvaja chrápači predviedli nočný koncert, som sa zobudila do zamračeného rána. Ale usmiata hospitalerka nás pohostila raňajkami - káva, pečivo, džem - bolo to milé. Môj parťák si vypočul navigačné info a vyrazili sme s prianím "Buen camino!" od ostatných. Mierne mrholilo a blízke hory boli zahalené v hmle a oblakoch.

Skryť Vypnúť reklamu
Obrázok blogu

Pozvoľné stúpanie viedlo do kopcov, pomedzi polia, lesíky a usadlosti. Žltá šípka nás spolahlivo sprevádzala a usmerňovala.

Obrázok blogu

Prvá zastávka bol krásny starobylý kostolík Guadalupe. Stojí vysoko nad mestom a musí byť odtiaľ krásny výhľad za pekného počasia. Potom začla cesta prudko stúpať, až na vrchol pohoria Jaizkibel. Stále mrholilo, cez hrebeň sa prevalovala hmla a fúkal vietor.

Obrázok blogu

Dokonca sa do cesty priplietlo aj stádo oviec, po ktorých ostávalo neuveriteľné množstvo "čokoládových cukríkov". Miestami sa z hmly vynorila zrúcanina vežovitej stavby, ktorej účel som nezistila, ale vyzeralo to ako strážne vežičky. Postupne hrebeň klesal a v diaľke sa dal tušiť oceán.

Skryť Vypnúť reklamu
Obrázok blogu

Takýmto spôsobom bolo zabezpečené, aby ovce z pastvín neušli. Plot s ostnatým drôtom, prerušený na mieste, kade viedol chodník zaujímavou "preliezačkou", akú ovce nezvládnu.

Obrázok blogu

Strmými cestičkami cez borovicové lesíky, statky a lúčky sme došli až nad mestečko Pasajes. Hlboký záliv ho rozdeľuje na dve časti: Pasajes de San Juan, kde je alberque Santa Anna a Pasajes de San Pedro na druhom brehu. Do tohto prekrásneho prístavného mestečka som sa zamilovala, úzke strmé uličky, drevené móla, krásne domčeky a osobitá atmosféra. Tie vlajky vysiace z balkónov sú súčasťou protestu Baskov a nie fiesta, ako som si myslela. Tu sme prvýkrát blúdili, žlté šípky zrazu v uliciach záhadne zmizli. Bezradne sme stáli na ceste, keď na nás zakričala nejaká pani z okna, vraj čo hľadáme. Nasmerovala nás k mólu, z ktorého premával prievozník.

Skryť Vypnúť reklamu
Obrázok blogu

Jazda na druhý koniec zálivu trvala síce len pár minút, ale užila som si ju maximálne :) Však vozenie sa, mi tak skoro už nehrozí. A tu mi došlo, že tú myšlienku "ideme bez mapy" treba prehodnotiť.

Obrázok blogu

Ďalej žlté šípky viedli uličkam Pasajes de San Pedro, hore strmým schodiskom a cestou až na kopec nad zálivom. Otvoril sa nám krásny výhľad na celé mestečko a oceán. K Striebornému majáku sme sa nedostali, lebo štekajúca doga pri bránke nás nepustila.

Cesta pokračovala traverzom po kopcoch popri oceáne, až nás asfaltka doviedla nad San Sebastian. Zas sme stratili značku, tak sme len zišli dole do mesta a obzreli si krásnu pláž.

Obrázok blogu

Preplnené mestečko sme mali možnosť dosť podrobne preskúmať, keďže albergue (ubytovňu) sme hľadali dlho. Mali sme síce mapu mesta, ale kvalitne sme zablúdili. Najhoršie, že mesto je v kopcoch, takže sme sa našlapali po asfalte - chodidlá plakali, žalúdok škvŕkal a v plných uliciach som sa cítila ako mimozemšťan. Keď sme už bezradne stáli na križovatke s mapou v ruke, pristavil sa pri nás pán na mopede a vysvetlil nám cestu. Našťastie bola blízko.

Obrázok blogu

Ubytovňa bola celkom veľká, okolo 23 poschodoviek, asi v bývalej telocvični. Zložiť sa, sprcha a ide sa zháňať jedlo. Dve veľké bagety, klobása, šalát a lavička na pláži. Cestou späť sme konečne kúpili pero, takže som si mohla písať denník. Ešte som si posedela na pláži, pri tej hučiacej vode, ktorá ma vždy fascinuje. Prvý pútnický deň za mnou a ja nestíham spracovávať dojmy. V noci v duchu ďakujem vynálezcovi technických štuplov do uší.

Obrázok blogu

Ráno v rýchlosti raňajkujeme na pláži (biele bagety mi už idú krkom) a vyrážame. Cesta vedie pomedzi pobrežné farmy - všade samé kone, kravy, kozy, ovce a sem tam pútnici. No nie je to prekrásny kraj?

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Lazmi a kopcami sa dostaneme až do mesta Orio, kde obchádzame záliv. Je pomerne horúco - čas na ovocie a miesto na nákup obeda. 

Obrázok blogu

Míňame Zarautz - mesto, v ktorom je nádherná pláž a ubytovňa. Kamennou cestou pomedzi vinohrady vychádzame zas do kopcov. Krátka siesta s obedom - sardinky, biela bageta, cesnak ako prevencia a voda. Stále máme výhľad na krásny oceán.

Kopcovitá cesta nás vedie do mestečka Zumaia, kde chceme nocovať. Cestou si pýtame vodu u farmára, ktorý nás vyprevádza s úsmevom a želaním veľa šťastia - on si camino tiež už prešiel. Na dvore mu rástlo kiwi, konečne vidím ako to rastie :)

Obrázok blogu

Tak, toto je Zumaia. Rozprávkovo krásna krajina, do ktorej je zasadené mestečko, žijúce z cestovného ruchu. Krásne pláže a útesy. Ubytovňa pri farme na kopci je plná ľudí.

Obrázok blogu

Noc sme strávili v prerobenom kláštore San Jose, síce to bolo drahšie, ale zaujímavé. Starobylé múry, tiché chodby s vŕzgajúcou podľahou, každý zvuk sa tam rozliehal.

Obrázok blogu

Ráno sme vyrazili ešte pred východom slnka. Chceme prísť do ďalšej ubytovne v rozumnom čase, aby sme dostali miesto. Práve keď sme vyšli na kopec slnko vyhuplo a rozžiarilo ranné mesto v zálive.

Obrázok blogu

Na kryte od vodomeru namiesto lavičke sme si dali raňajky - zas biela bageta, džem a mlieko - na španielskych raňajkách asi dlho fungovať nebudem, nechápem, z čoho žijú.

Obrázok blogu

Postupovali sme pomaly (parťák mal kvalitné otlaky) pomedzi farmy a pasienky. Prudké klesáky sa striedali s pohodovými rovinkami, či strmými stupákmi. Popod diaľnicu, zas na kopec hore a dole, do mesta Deba. Pamätné mesto, a nielen preto, že tam som prvykrát nakupovala s mojou biednou španielskou slovnou zásobou, ale aj pre jeho polohu. Samozrejme, postavené v zálive, ale v takom svahu, že z námestia na námestie vedú okrem kamenných schodov aj eskalátory - a dokonca výťahy.

Obrázok blogu

Po 12 km sme si dali pauzu na obed. Tu začínam citovať denník: "Z Deby vyrážame neskoro - okolo pol jednej - do kopcov smerom do vnútrozemia, šľape sa mi ťažko a pomaly - kvôli chodidlám. Vyjdeme ku Calvari strmým chodníčkom, pauza na vodu a čokoládu a pokračujeme nekonečnou asfaltkou, sem - tam sa objaví farma a všade naokolo hory, lesy, kravy, kone, ovce, lajná...

Obrázok blogu

Kopčiská sa striedajú s klesákmi, zmiešané lesy s borovicovými a dokonca sa mihol aj tujový či eukalyptový les. Pri "osade" Olatz si chvílu posedíme, otravujú nás sedliacke psy :) Čaká nás na 5,5 km 300 m prevýšenie a na našu smolu, je to asfaltka. Pri ďalšej pauze na jedlo smerovník hlási 9,3 km do mesta Markina. Zas tá biela bageta/neznášam ju/, sardinky a lekvár - no bieda. Pokračujeme v nekonečnej ceste. Španieli majú divné mierky, neviem ako merali tých 9,3 km (asi vzdušnou čiarou). Nekonečným borovicovým lesom sa vlečieme po asfaltke. Už ma nelákajú ani tie černice, ktorých je všade plno. Krivkám a je mi do plaču. Konečne v diaľke v doline pod nami vidieť mesto. Dovedie nás doň desivý klesák, chodidlá mi horia, v mysli nadávam a cítim členky a kolená. Na 2 km 300 výškových metrov klesanie. Keď konečne nájdeme alberque, je plný a vedie ho nepríjemný a neústretový človek. Naviguje nás na námestie pri fontáne, kde je bar, ktorého majiteľ vlastní penzión 5 km odtiaľ. Pútnikov si tam vraj odvezie autom.

Obrázok blogu

Ešte sme si nakúpili (konečne aj hrejivý protizápalový gel na šlachy) a čakali, spolu s dvoma španielskymi cyklistami, kým si po nás príde. Španieli a presnosť sú veľmi ďaleko od seba. Začína pršať.

V penzióne platíme 15 eur a nepáči sa mi to, je to veľa na kuticu s troma poschodkami, ale prší, nevládzem a nemáme karimatky. V cene sú raňajky - o štvrť na deväť, čo je dosť neskoro. Majiteľ je neochotný človek, na ďalší deň nemáme mapu a prvýkrát mi vážne dochádza, že to nebude sranda - tých 30 dní. Ale dnes mám mäkkú posteľ, sprchu a čo jesť. Je desať hodín, idem spať, zajtra to má byť len 18 km, tak dúfam, že to zas nie je španielsky fór."

Tak sme prešli prvých 87 km cesty.

Mária Hortová

Mária Hortová

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek, ktorý sa snaží chodiťpo svete s otvorenými očami a srdcom a vnímať "to, čo je za tým, čo vidím". Zoznam autorových rubrík:  CAMINO DE SANTIAGOInéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu