Mária Hortová
9. časť - ...až do Santiaga
Ráno sme sa zobudili do rušného zhonu kláštornej ubytovne v Sobrade. Pútnici balili svoje batohy a chystali sa na odchod.
Som človek, ktorý sa snaží chodiťpo svete s otvorenými očami a srdcom a vnímať "to, čo je za tým, čo vidím". Zoznam autorových rubrík: CAMINO DE SANTIAGO, Iné, Súkromné, Nezaradené
Ráno sme sa zobudili do rušného zhonu kláštornej ubytovne v Sobrade. Pútnici balili svoje batohy a chystali sa na odchod.
Vstali sme veľmi skoro. V alberque v Ribadeo spali niektorí pútnici, ktorí začínali svoje putovanie tu, na hranici Galície. Boli plní sily a nadšenia. Alebo trpeli nespavosťou. Začali totiž vstávať veľmi skoro a nedalo sa pri nich spať. Vyrazili sme teda aj my do rannej tmy. Dali sme zbohom moru a pobrežiu a vykročili starou asfaltkou do hôr. Mýlilo nás značenie, mušľa bola obrátená presne opačne ako v Astúrii.
Noc v alberque v Soto de Luina bola pokojná. Vyrazili sme až pred deviatou a to sme boli prví, ostatní spolupútnici ešte spali. Predošlý deň nám hospitalero a zároveň starosta Pepo podrobne vysvetlil ďalšiu trasu. Cesta sa točila po pobreží, obchádzajúc vysoké kopce a hory. Sem-tam sa vyskytla „skratka“ typu hore-dole. Po prvých 8 km sme si v nejakom laze dali v bare kávu – obchod síce nemajú, ale bar musí byť všade.
Krása tohto miesta ma ráno prinútila vstať skôr, v rýchlosti sa zbaliť a utekať na pláž. Poloha zálivu a pláže umožňovala východ slnka priamo z oceánu. To som si nemohla nechať ujsť.
Z alberque v Polanco sme vyrazili skoro ráno, značne nevyspatí kvôli stiesneným pomerom na trojposchodke. Ale ranné veselé slnko a cesta vedúca popri dymiacej továrni v Barrede sa postarali o dobrú náladu.
Ráno nás vítal krásny slnečný deň. Veselo sme sa pustili po ešte prázdnej N-634 do Gurieza. Až na bolesť chodidiel bolo všetko fajn. Popri krásnej pláži, ktorá bola zaliata prílivom a slnko ju postupne oblievalo svojou žiarou.
Z Lezama sme vyrazili v dobrej nálade, bolo nám veselo, nepršalo, sviežim tempom sme kráčali asfaltkou do mestečka Zamudio, kde sme si dali raňajky. Konečne sme zohnali slaninu a „chlieb“ – mal asi viac éčok ako môj index, ale nebola to biela bageta, to bolo podstatné.
Ráno sme vstali do upršaného hmlistého rána. Museli sme ešte čakať, kým príde majiteľ penziónu, aby sme mu zaplatili tie nekresťanské peniaze a dostali pečiatku do credenciálov. Keď sme konečne vyrazili, ráno bolo dávno za nami.
Začiatkom roka 2010, niekedy v januári sa ku mne dostala myšlienka púte do Santiaga. Dovtedy som o tom pramálo počula, ale pri kamarátovom rozprávaní o jeho túžbe tam ísť, ma to natoľko oslovilo, že keď hodil rečnícku otázku, skôr zo žartu ako vážne: „Nechceš sa pridať?“- zareagovala som okamžitým: „Chcem!“