Mne matematika nikdy nerobila problémy, ale pamätám si, ako v treťom ročníku, keď som mala veľmi depresívne obdobie, sa moje známky z matematiky odrazu prudko zhoršili a boli skoro na trojku. Vtedy mi s ľútosťou v hlase, skoro ospravedlňujúco, povedal, že síce vie, že tú matematiku viem, ale musí mi dať na vysvedčení dvojku. Bola to moja prvá, a zároveň aj posledná dvojka z matematiky na vysvedčení. Samozrejme, že som mu to ani trochu nezazlievala. Veď som si ju zaslúžila. Dôveroval mi aj vtedy, keď som si dala prihlášku na UK v Bratislave na matematiku – neučiteľský smer. Povedal mi, že ja to určite zvládnem, aj keď je to ťažké štúdium. Mala som ho veľmi rada a myslím, že aj vďaka nemu som k matematike získala taký vzťah, že som ju šla študovať.
Po nežnej revolúcii sa stal riaditeľom gymnázia. Keď som si po skončení poslednej materskej hľadala prácu, bol to on, ktorý ma prijímal na gymnázium, najskôr ako zastupujúcu učiteľku na výučbu informatiky a o pár mesiacov neskôr, v druhom polroku školského roka, aj ako učiteľku matematiky, a to rovno v maturitnom ročníku. Bolo to od neho dosť odvážne, pretože som matematiku na strednej škole nikdy neučila, bola som dlhé roky doma, veľa vecí som pozabúdala. Ale dôveroval mi.
Rok na to, práve keď sme šli deťom rozdávať polročné vysvedčenie, zavolali nás, učiteľov, do zborovne a oznámili nám, že pána riaditeľa odvolávajú z funkcie. Vedením školy bol, najskôr iba dočasne, poverený súčasný pán riaditeľ. Môj bývalý učiteľ matematiky sa vrátil do zborovne ako radový učiteľ a nový pán riaditeľ mu jasne dával pocítiť, že je tu neželaný. Myslím, že ho to zlomilo. Zanedlho na to odišiel z našej školy.
O tom, že bol v našej triede veľmi obľúbený, svedčí aj to, že sme ho po skončení gymnázia pozývali na každú našu stretávku. Bol akoby náš druhý triedny. Na našu stretávku po 30. rokoch však už neprišiel. Choroba mu to nedovolila. Niekedy sa pýtam, prečo takíto skvelí ľudia musia toľko trpieť. Už pár rokov je na vozíku, ale má aspoň to šťastie, že má okolo seba blízkych ľudí, ktorí sa o neho s láskou starajú. Jedného z jeho vnukov som učila štyri roky matematiku a ten teraz ide v dedkových šľapajach – bude z neho učiteľ matematiky a fyziky.
Na tohto môjho obľúbeného učiteľa myslím v poslednej dobe často, hlavne v súvislosti s mojimi žiakmi a s tým, ako mi vyjadrujú svoju podporu v týchto, pre mňa ťažkých, časoch - zdieľania na Facebooku, napísané, prípadne vyslovené slová podpory a krásne e-maily, ktoré som od niektorých z nich dostala. Veľmi, veľmi si to vážim a dodáva mi to silu a chuť bojovať o svoje miesto na našej škole. Zároveň mi je ale smutno z toho, keď si pomyslím, ako na tejto škole skončil môj obľúbený učiteľ. Takže aspoň takto: Pán profesor Šumný, ďakujem vám z celého srdca za všetko.
