Tento rok je pre mňa úplne iný, taký smutný. S Vami, moji maturanti, som sa lúčila uprostred školského roka, odišla som od nedokončenej práce... Posledná hodina vo vašej triede bola pre mňa veľmi ťažká. Kytica kvetov, Vaše slová poďakovania... Aby som to nejako zvládla, začala som vysvetľovať novú látku, pretože sme boli s učivom trochu pozadu. Ale, priznám sa, bola som ako vo sne, v mrákotách, no nechcela som plakať, nechcela som myslieť na to, že je to posledný krát, čo tu takto pred Vami stojím a vysvetľujem, na to, že nebudem pri tom, keď sa budete lúčiť so školou, študentmi a učiteľmi, že nebudem pri Vás, keď budete skladať svoju skúšku dospelosti. Že nebudem mať možnosť povzbudiť Vás, keď budete stáť vystrašení predo dverami, do ktorých onedlho vstúpite, aby ste pred komisiou ukázali svoje vedomosti, ktoré ste získali počas rokov štúdia na našej škole. Že Vy, moji maturanti z matematiky, nebudete môcť pod mojím láskavým vedením preukázať maturitnej komisii vedomosti, ktoré som Vám aj ja za tie roky vštepovala.
Takže, milí maturanti, aspoň v mysli budem počas týchto dní pri Vás, v duchu Vás povzbudím, aby ste sa nebáli, aby ste úspešne zmaturovali a zaželám Vám dobrých a spravodlivých skúšajúcich. A taktiež Vám prajem, aby ste neskôr na svoju maturitu spomínali len v dobrom. A ak maturita nedopadne podľa Vašich predstáv, netrápte sa, uvedomte si, že maturitou váš život nekončí, ale ešte len začína. Známky nie sú podstatné, ako som vám to neraz zvykla hovorievať, podstatné je to, čo máte v hlave, Vaše vedomosti. Na tých budete stavať a budovať aj na vysokej škole a aj vo svojom ďalšom živote.
