Veľmi dobre som vedela o čom hovorí. Keď som ja začínala učiť, mala som skoro 38 rokov a doma 5 detí vo veku od 4 do 14 rokov. Mojich študentov na gymnáziu som brala ako moje vlastné deti. Bola som plná ideálov, plná lásky. Moje deti doma som vychovávala skôr tým, že som radšej vysvetľovala prečo, načo, začo, než aby som prikazovala, zakazovala, bila, alebo nejako v nich vzbudzovala strach. A takto som pristupovala aj k mojim školským deťom. Nuž, moje deti boli zvyknuté ma môj prístup a moju výchovu od narodenia, takže som s nimi nemala problémy. Lenže deti v škole pochádzali z rôzneho prostredia, z rôznych rodín a moje výchovné metódy boli pre niektoré z nich znakom slabosti alebo neviem čoho.
Mala som problémy s disciplínou v triede, hlavne u tých mladších, v osemročnom gymnáziu, pretože som nevedela ani zvýšiť hlas, tobôž kričať na nich, či nadávať im, alebo ich neprimerane trestať päťkami. Nechcela som žiadnemu dieťaťu ublížiť (bolo by mi to pripadalo akoby som ubližovala môjmu vlastnému), ale popritom mi veľmi záležalo na tom, aby som ich aj niečo naučila. Učitelia veľmi dobre vedia, aké je to ťažké, u niektorých detí priam nemožné, primäť ich, aby sa učili. Snažila som sa robiť všetko pre to, aby som ich nejako inšpirovala, motivovala, aby som ich aj niečo naučila, aj aby nemali pocit krivdy pri hodnotení ich vedomostí. Snažila som sa nájsť tú správnu mieru „spravodlivosti a milosrdenstva“. Prvé roky boli pre mňa naozaj ťažké, ale najťažšie obdobia boli pre mňa posledné dni pred vysvedčením, či už polročným alebo koncoročným.
Doteraz si živo pamätám, ako ma jedna kolegyňa poučovala pri polročnom hodnotení primánov: „Si na nich príliš dobrá. Musíš byť prísnejšia. Pozri sa na moje a tvoje známky, mali by sme mať približne rovnaký priemer. To musíš byť na nich tvrdá, dupať, dupať, dupať, nech si zvykajú od začiatku....“ Vnútorne som s ňu nesúhlasila, pretože tie deti prišli k nám zo 4. ročníka ZŠ, bolo to pre nich nové prostredie, namiesto jednej pani učiteľky na ktorú boli zvyknutí, mali odrazu veľa učiteľov s rôznymi prístupmi, metódami a ešte keď budeme všetci hneď od začiatku na nich tvrdo dupať, dupať..., veď sa, chúdence, musia trochu aj zadaptovať. Radšej som náročnosť zvyšovala postupne. (Priemer tých známok sa nám aj tak vo vyšších ročníkoch postupne vyrovnával). Ja som radšej motivovala lepšou známkou a pochvalou, ako ísť tvrdo po vedomostiach, častokrát aj nad rámec povinného učiva.
Pospomínala a porozprávala som jej aj o mojich začiatkoch v školstve, o mojom hľadaní vhodných metód učenia, hľadaní spôsobov, ako si získať dôveru študentov, ako ich motivovať k učeniu. Nebolo to pre mňa vôbec jednoduché. Hlavne v prvých rokoch som urobila veľa chýb, pretože som bola vnútorne neistá a občas som sa podieľala aj na veciach s ktorými som síce vnútorne nesúhlasila, no podľahla som tlaku okolia. Stálo ma veľa času a námahy, kým som si vytvorila určité nepísané pravidlá, ktorými som sa potom riadila, ale výsledok, podľa mňa, stál za to. Postupom času pre mňa prestalo byť „nočnou morou“ aj polročné a koncoročné hodnotenie, pretože som mala svoj systém skúšania a hodnotenia, ktorý prijali aj študenti a myslím, že väčšina z nich ho pokladala za férový.
Dlhá cesta nám veľmi rýchlo ubehla. Keď sme sa s mojou spolusediacou lúčili, srdečne mi ďakovala s tým, že je veľmi rada, že sme sa spolu stretli a porozprávali, že som jej dodala chuť a inšpiráciu pre jej ďalšie pedagogické pôsobenie. V poslednom čase veľa počúva a číta hlavne o negatívach, ktoré obnáša učiteľské povolanie a málo o pekných veciach, kvôli ktorým je táto práca pre mnohých učiteľov poslaním. Je jej ľúto, že už neučím, pretože ma ako učiteľku mala veľmi rada aj preto, že na mojich hodinách nezažívala stres, nebála sa pýtať, keď jej niečo nebolo jasné, keďže vedela, že jej to ochotne vysvetlím bez toho, aby som ju považovala za hlúpu alebo nechápavú.
Tak ma napadlo, že sa podelím o tieto moje skúsenosti aj s inými. Nie, nechcem nikoho poučovať, ani sa nechcem s nikým porovnávať. Ani nechcem tvrdiť, že moje metódy sú tie najsprávnejšie. Ale pre niekoho môžu byť inšpiráciou, pretože mne veľmi pomohli pri budovaní si vzťahu a dôvery medzi mnou a mojimi študentmi.
