Asi mám tvrdú hubu

Môj tato pochádza z dediny medzi Novým Mestom nad Váhom a Pieščanmi.V tejto malej dedine sú jedny postkomunistické potraviny, kde je všetko predražené a hlavne tam nič nie je. Jeden šenk, ktorý je ešte stále komunistický a posun v dobe poznať iba v tom, že tam už nepredávajú žltú a ružovú malinovku v sklenených fľaškách. Jeden kostol do ktorého zateká a úzke chodníky. Jazyk tejto dediny budem demonštrovať na mojej babke. Najčastejšie sa v tejto dedine vyskytuje veľmi zvláštny štýl skloňovania a hlavne tam všetci vyprávajú tvrdo. Ludia chodia z nemocnice domov až po operácie, filmy sledujú v televízie. Ale to vóbec neni šetko, lebo množné číslo je ešče lepšie. Naša babka mala raz na okne 37 muchyí. Okrem toho, majú aj iné orgány. Ludia v tejto dedine majú namiesto ďasien- jásná a namiesto pankreasu- pankráca. Vždy ked sa babka stažuje na bolest v pankráci, tatko sa na jej absolútnu zlost opýta aj na zdravotný stav Serváca a Bonifáca. A aby som nezabudla treba spomenút aj moje oblúbené komolenie slov. Naša babka panne do kriepopy, na obed si dá pangamínusa, alebo panganistana, kerý je velice chutný, any nechutý jako ryba a na olovrat si najradšej dá toho jenného cesnakového krocana ( čo je cesnakový croissant). No jennoducho v tejto dedyne aj mačka mňauká, že mnau mnau. A ľ tu nevyslovuje nigdo ani ze srandy. Druhá dedina z kerej pochádzam a ďe aj bývam je presne naprostredku medzi Trnavu a Žilinu. Čiže sa tu aj makčí aj tvrdý. No ale to makčenie je též velice relatívne, lebo spočíva iba v privelkom klaďení dôrazu na makčene šade inde len nie na l. Luďié aby nemoseli vyprávať to ňeščasné ľ, šecko račej preoňdá. A tak u nás nigdo nigdy nedostal zaľúbený list, ale šecci dostávajú len zamiluvané. Ľ je u nás možné očuť iba z dvoch inštitúcií a to ze školky, ďe učí moja mama a aspom ona tým deťom hovorí to ľ a ešče ze školy, ale to iba kedysi keď tam ešče učila moja babina. Ani kráľovstvo tu nemáme aby sme to ľ konečne začali pekne vyslovuvať, ale šeciá sme tu súkromníci. Máme tu za dedinu aj dva minerálne prameňe, keby sme sceli, mohli by sme byť aj kúpeľná dedina, ale my to ľ nesceme tak kyselky tajíme. Ešče by sa nám tu nasáčkovali jakýsi fiškusi a sceli by na nás orať. Namiesto toho aby sme pekne ľ vyslovili, račej zdvojíme to obyčajné. A tak sú naše lesy plné jellí, myllo kupujmem do zásoby, keď nám čosi paňňe zebereme to pekne ze zeme, umyvallo máme žďicky pekne čisté. A ešče aby som nezabola, u nás v dedine sa skracujú slovesá pôjdeme, pôjdeš do zvláštneho tvaru, kerý je velice oblúbený na našej ulici. Nejdem von, pretože ideme s rodičmi na cintorín sa u nás povie takto: "Nejďem ven, lebo pom s našimi na cinter." A veta typu: "Pôjdeš sa so mnou dnes hrať?" sa u nás povie takto: "Poš sa se mňu ňeskam hrať?" No a teraz že ako mám mať rada ľ a ešte ho aj pekne vyslovovať? Veď to sa len ťažko dá niekomu kto má od prírody tvrdú hubu. Ale ňech aj tvrdá huba vie pekné a dobré slová vyslovuvať. Stačí aby za tú tvrdú hubu, bolo celkom makké srcco.