Hokej v autobuse

Dnes ráno som si aspoň na chvíľu zapla telku, aby som si pozrela kúsok hokeja. Prišli však infarktové stavy a mamina mi telku vypla. Čo mne teda, nedalo a počas raňajok som to skúsila opäť. S plnými ústami som komentovala ako o život a to všetko sa z nejakého dôvodu zdalo smiešne maminke. Išla som však na autobus do Trenčína a tak som zanechala doma maminku, ktorá zaujala moje miesto na gauči a aj rolu pri komentovaní a celkom nepedagodicky nadávala na Ovečkina, Malkina a celkovo na Rusov. Ale myslím, že všetko sa nieslo v duchu " Utláčali ste nás 40 rokov a ešte chcete aj teraz? no trt!" Ja som sa teda pobrala, aby mi ten autobus náhodou neušiel a po ceste som aj zabudla, že hráme nejaký hokej. Keď ujo šofér otvoril dvere, nebolo pochýb, že je ten správny "fanda" z autobusu sa totižto vyvalila vlna hluku zo štadióna zmiešaná s krikom komentátora, ktorý podľa mňa mal dnes aj tri infarkty. Rádio hučalo na celý autobus. Sadla som si k mojej susede a spolu sme sa potichučky smiali na tom akí sú ujovia komentátori unavení a z Malkina bol razom Mal, Mal, Malkin a z Haláka Hal, Hal, Halák. Podľa nich dal aj Handzuš gól a začali kričať góól, góóól a zrazu niéééé tak to nie je gól a chlapi sa nepokojne zahniezdili. Potom Demitra strelil a v autobuse sa ozval smiech a atmosféra sa uvoľnila, dokonca sa ozval slabý potlesk. A mne mamina ihneď volala, že sme vyhrali. Bolo to fajn, milý zážitok a príjemná cesta v obyčajnom autobuse s neobyčajným zážitkom.