Keď mi Boží šramot privodil spomienky na leto

Keď som celá šťastná prišla minulý týždeň na fest dobrý fest Verím Pane (Varím Pane:o))ani som nevedela, že sa mi v piatok v noci vrátia úžasné spomienky a vybavia všetky vône ktoré milujem. Ako som si tak sedela rozvalená v kulturáku v Námestove a počúvala som koncert kapely Boží Šramot, bola som pokojná, spokojná a mierne nevyvážená, asi ako vždy. A vtedy tí hadi, ak ich tak môžem nazvať, ale z lásky, zahrali takú pesničku, že Anjeli a v nej spievali o žatve. A vtedy to prišlo. Žatva, proces, ktorým v lete žije celá dedina, pokým nie je zožané, hospodári ani dobre nespávajú. A spomenula som si na čas a obdobie keď som bola taký malý chlapčisko a spolu s chlapčiskami som lietala celé dni na bicykloch a kontrolovali sme žatvu na všetkých poliach, nie len na tom našom. Vždy bolo teplo, lúčne koníky a cvrčky len tak vyhrávali a slnko nám pripekalo na chrbát. Všetci poriadne spotení a zafúlaní, sme lietali po celej dedine. Kto by nás nepoznal tak by nás priradil aj k Indiánom. Takí sme boli špinaví. Ale milovala som to už vtedy. Vôňa pokoseného žitka. Nie je nič úžasnejšie. Keď sa nadýchnem cítim pot a tvrdú prácu všetkých ľudí, ktorí okolo neho chodia a konštatujú mieru úrody, cítim slnko, teplo a chlieb, cítim to čo robí z domova domov. Počujem ako ma maminka ako malú volá na olovrant na chlieb s mašťou a poriadnou dávkou cibule. Počujem tiecť vodu v potoku, krik kamrátov a rapotanie upravených cajglov. Cítim na sebe slnko, pot a prach ktorí sa sústredí na zhyboch rúk a svrbí, cítim vietor ako mi chladí nohy, ktoré sú poodierané a poškriabané od strniska po ktorom sme sa preháňali a zbierali popadané zrnká žitka, z ktorých nás otcovia učili robiť žuvačky, cítim škrobovú chuť žita a vidím zapadajúce slnko a mierny vánok pofukujúci od hôr mi chladí odraté nohy, ktoré budú vo vani štípať ako šlak. Cítim prepojenie ľudských duší, úľavu hospodárov, lásku a neskutočný pokoj. Počujem hučať kombajny a traktory, počujem hlasy zvierat, ktoré sú už nepokojné, lebo ich treba nakŕmiť, alebo podojiť. Cítim všetko to čo už sa vytráca, aj z dedín, cítim to čo už moje deti možno poznať nebudú a vtedy cítim ako mi slzy stekajú dolu tvárou a padajú a ruku, cítim bolesť a žiaľ, cítim obrovskú hrču v hrdle, ktorá sa derie a túžim kričať, cítim ťažobu a všetko to čo som cítila doteraz sa mi pomaly vytráca z mysle. Aj Šramot už dohral a ja cítim obrovskú túžbu povedať to niekomu a tak píšem lebo už chcem cítiť úľavu, že som to mohla dať zo seba von, ale opäť cítim hrču a slzy mi stekajú na klávesnicu. Cítim a viem že už nikdy neprestanem cítiť